Hriešnikom je Sagol. Už štyri roky nepracujúci ujo. Ujo ako muž, nie strýko. Netreba profesne zaradzovať Sagola. To by som si vymýšľal a zavádzal. Nie, o tom to nebude.
Sagol mal dve dcéry. Jedna žila niekde v diaľke a jedna ho dennodenne trpela. Doma. Muž ju opustil ešte skôr, ako ju stihol požiadať o ruku. Tak či onak, už pár rokov spolu žili, aj nejakého synka mali, Peťka veru, žili žili, prstenník si nenúkali. Ale ani to by problém nebol. Veď čo už. Nech je ako je.
Sagol mal veľa rovesníkov kamošov. Ležávali spolu, kedysi aj robievali spolu. Už asi tušíte, v čom bol problém. Sagolovi sa chcelo žiť. Bol na úteku. Utekal pred smrťou. Nie tou krásnou a rozkvetnou, tou čo ťa prevedie na druhý breh, na tie schody po ktorých vyjdeš, na ten okamih, keď uvidíš svetlo na konci. Nie, pred tou neutekal, na tú sa tešil. Utekal pred lacnou injekciou, ktorá ti núka vykúpenie, pokoj, zbaví ťa vlastnej zbytočnosti. Pomôžeš tým svojej núdznej rodine, okoliu a SEBE. Už sa o teba nebude musieť nikto starať. Nie. Veď čo by to bolo, aby sa o teba, velikána - pána tvorstva, musel niekto starať? Čo by to bolo, aby si sa sám nevedel ani vyčúrať? Hanba takému životu. Čo to je?
Pred tou lacnou smrťou, čo ťa odkopne na dno jazera a nechá ťa tam zhniť, pred tou utekal. Jeho kamaráti už odišli. Pomohli svojim rodinám a nechali si to pichnúť. Zdrhli. Sagol trpel, čakal a rodine míňal úspory. No, čo to? Nehodná existencia! Ako si to mohol dovoliť?
