Konečná zastávka: Ridder
V predchádzajúcej časti Ridder, kazašský Altaj: Vypočúvala ma tajná polícia som písal, že sa ďalej na východ od tohto mesta nachádza už len nekonečná tajga, že tu končí najdlhšia európska cesta E40 (vedúca z Calais, dlhá 8 641 kilometrov). Je tu najvýchodnejšia stanica na sieti kazašských železníc a dokonca sa tu v roku 1829 na svojej výprave Ruským impériom otáčal domov aj Humboldt. Ak to schopnosti Vášho motorového vozidla dovoľujú, Vy sa tu už dnes otáčať nemusíte.
Chodiť do prírody na túry tu nepatrí medzi bežné spôsoby trávenia voľného času, z tohto dôvodu nie je úplne jednoduché dostať sa k informáciám o možnostiach túr, ktoré ponúka táto časť Altaja. Ľudia sú tu však ku mne ako zahraničnému návštevníkovi naozaj milí a držia slovo. Akimatom (mestským úradom) pridelený kamarát/policajt Daniar (po tom ako som ho presvedčil o tom, že nie som špión) nakoniec dodržal sľub spojiť ma s niekým, kto sa dobre orientuje v miestnych horách. V sobotu poobede mi zazvonil telefón a ja som sa s neznámymi hlasmi muža a ženy dohodol, že sa zajtra o siedmej ráno uvidíme na parkovisku pred mojím hotelom a pôjdeme spolu na túru k Radónovému jazeru.
Nedeľa ráno – v Ridderi cesta nekončí!
Viem, že čas je relatívny a ľudia majú naprieč kultúrami rôzny prístup k dodržiavaniu termínu schôdzky. Niekde je neslušné prísť o minútu neskôr, inde je normou pätnásť minút meškať. Kam na škále medzi Nemcami a Mexičanmi zapadajú obyvatelia Ridderu som však nevedel, a tak som bol ráno už desať minút pred siedmou nachystaný „v plnej poľnej“. Keď mi o dve minúty neskôr zavolali s tým, že ma čakajú na parkovisku, už som bol na polceste dole schodiskom.
Za neznámymi hlasmi, s ktorými som sa deň predtým dohodol, boli Grigorij a Táňa. Po rýchlom zvítaní sa som nastúpil do ich minivanu japonskej výroby a zoznámil sa s ďalšími účastníkmi. Na túru sa zároveň so mnou chystala mamička s deťmi vo veku okolo desať rokov a miestna podnikateľka Natália, odhadom päťdesiatnička. Pomyslel som si, že v takejto zostave to dnes bude len ľahká prechádzka.
Hneď na to mi Grigorij moje domnienky potvrdil. Povedal, že najprv pôjdeme asi hodinu autom a potom pešo vyjdeme za dve hodiny k jazeru. Bol som mierne sklamaný, že to bude len tak krátky výlet a možno som svojimi myšlienkami urazil duchov altajskej prírody, pretože na konci dňa som mal odšliapaných vyše 12 hodín a na izbu sa vrátil úplne zničený až pred polnocou - zaprisahávajúc sa, že to bola na veľmi dlhú dobu moja posledná túra. Vráťme sa ale späť do auta.
Autom na východ
V minivane mojich sprievodcov opúšťame Ridder a vydávame sa po rozbitej štrkovej ceste ďalej na východ. Z okna pozorujem vysokou trávou zarastené lúky, na úbočí hôr plynule prechádzajúce do lesov. Občas sa pri ceste objaví podomácky vyrobená smerová tabuľa s názvom osady, nasledovaná odbočkou. Grigorij s Táňou mi vysvetľujú, že ich zakladali najmä ruskí staroverci. Podľa nich to boli pred Svetom uzavretí, ale obdivuhodní a dobrosrdeční ľudia. Moji sprievodcovia sú okrem toho zvedaví, akých bolo mojich doterajších dvetisíc odstopovaných kilometrov Kazachstanom. Cesta je rozbitá, autom neustále trasie. Otrasy je nielen cítiť, ale aj počuť - na udržanie konverzácie je nutné zvýšiť hlas. Kričím, teda odpovedám na otázku o Kazachstane, že sa mi zatiaľ ušlo výnimočne dobrého zaobchádzania a bezhraničnej pohostinnosti.
Po asi trištvrtehodine jazdy sa začínajú objavovať večne zasnežené vrcholy hôr, ktorým tu hovoria „beluchy“ a my sa dostávame k dedine Poperečnoje – najväčšej obci na východ od Ridderu. Odtiaľto už budeme ďalej pokračovať po svojich. Mimochodom, späť k beluchám - Belucha (4 506 m n. m.) je tiež názov mýtmi opradenej najvyššej hory pohoria Altaj a zároveň celej Sibíri. Beluchu ale dnes bohužiaľ neuvidíme - nachádza sa od nás o niekoľko desiatok kilometrov juhovýchodnejšie.
Cesta k jazeru
Po hodine jazdy sme vystúpili na lúke a mňou prechádzal pocit vzrušenia, ako keď ma ako malého zobrali rodičia na kolotoče – konečne som bol v Altaji! A hoci bola v pláne iba krátka prechádzka, pocit že sme na prahu územia, kde žije viac medveďov ako ľudí bol ohromujúci. Mal som byť prvýkrát v lese mimo “kontrolovaného prostredia”. Žiadne značenia, žiadne záchranné zložky a žiaden signál. Počas dňa sme však neboli úplne sami a nami vybraný výlet k jazeru bol na altajské pomery zjavne maistreamový. K jazeru viedla cesta zjazdná džípmi a niekoľko ich nás počas výšľapu aj predbehlo. V tú nedeľu sme tu však boli jediní peší turisti a pasažieri áut si nás natáčali ako atrakciu.
Hneď na začiatku výšľapu sme videli aj svetlomodrú Ladu Niva uviaznutú v blate, ktoré je tu pri teplotách nad nulou prítomné celoročne. Na krátko sme sa pristavili pri jej šoférke - pani s dvoma malými deťmi. Pani bývala v neďalekej miestnej osade a povedala nám, že je v poriadku a pomoc je už na ceste.
Verím, že do kopca už išiel každý, a preto to tu nebudem príliš rozpisovať, zo sľubovaných dvoch hodín k jazeru však boli nakoniec štyri. Vysvitlo, že Grigorij a Táňa tu už boli niekoľkokrát, no tiež vždy na džípe. Cestou hore nás čakalo symbolických 7 brodov s ľadovou vodou. Keďze som sandále nechal na izbe, tak som periodicky strácal cit v chodidlách, utešoval sa aspoň myšlienkou, že poriadnym prekrvením chodidiel predídem kŕčovým žilám v starobe.
Les tu bol mimo cesty naozaj hustý, pri pohľade do brezového porastu lemujúceho cestu sa mi za hranicou pár desiatok metrov všetky brezy v zornom poli zlievali do akejsi brezajky (čiernobielej mozajky tvorenej brezovou kôrou).
Pri mnohých scenériách som si spomenul na slová sprievodcu z Ridderského múzea (spomínaný v prvej časti), ktorý mi hovoril o podobnosti altajskej a karpatskej flóry a fauny. Príroda mi tu miestami naozaj pripomínala Muránsku planinu.
Krátko o mojich súpútnikoch
Cesta hore nám trvala miesto sľúbených dvoch až štyri hodiny, počas nich mi môj sprievodca Grigorij povedal aj niečo málo o svojom živote. Má tridsaťšesť rokov a šestnásť z nich strávil prácou v bani. Počas pandémie COVID-19 začal chodiť viacej do prírody a rozhodol sa spolu s manželkou otvoriť novú životnú kapitolu turistických sprievodcov v ich rodnom Altaji. Napriek tomu, že Grigorij prežil celý život v pohraničí, nikdy neopustil Kazachstan, ale jedného dňa by rád navštívil Európu.
Niečo o sebe povedala aj miestna podnikateľka Natália, ktorá sa vraj vybrala na túru po tridsiatich štyroch rokoch, naposledy ju vraj na školskom výlete na dlhé roky straumatizoval ten istý kopec, na ktorý práve lezieme. Následne sa rozhodla ukázať svoj prehľad a našej skupinke v skratke objasniť komplikovanosť rusko-slovenských vzťahov. Nikto zo skupiny k danej téme nemal čo viac dodať a ja som sa držal svojho princípu počas cestovania nediskutovať o politike a náboženstve so skupinkami náhodných ľudí a radšej sa venovať zdieľaniu dnešných zážitkov. Počas výšľapu sme si uvarili aj čaj a pochutnali na tradičnej sibírskej maškrte - cédrových orieškoch.
Radónové jazero
Okolo obeda sa pred nami objavujú Pik Savo (2 491 m n.m.) a za ním najvyšší vrch Ivanovského chrbta Pik Vorošilov (2 776 m n.m.), o pár krokov ďalej už vidíme aj pod nimi ležiaci cieľ dnešného výstupu - Radónové jazero (1 903 m n. m.). Po príchode k jazeru sme sa naobedovali. Ležiac na tráve popíjali čierny čaj a vstrebávali rozprávkový pohľad na jazero s horami v zátiší.
Okolo pol druhej poobede Grigorij nadhodil, že by sme ešte mohli “vybehnúť” okruh na Pik Vorošilov, alebo aspoň Pik Savo. Hovorí, že táto túra je už v kategórii, na ktorú je teoreticky potrebné lezecké vybavenie a nejaká alpinistická licencia, ale vraj to len úradníci preháňajú a my to za dve hodiny v pohode zvládneme. Keďže je už nejaký ten mesiac a pol sprievodcom, rozhodol som sa mu dôverovať. Tesne pred druhou poobede sme teda vo dvojici vyrazili, nechajúc zvyšok skupinky oddychovať pri jazere.
Na Pik Savo
Po niekoľkých desiatkach metrov končí vychodený chodník. Vzhľadom k tomu, že chceme vyliezť na vrch tak vskutku logicky pokračujeme do kopca. Terén sa rýchlo mení a pred nami sa objavuje takmer stena, celá pokrytá šmykľavými zelenými listami (pravdepodobne) bergénie tučnolistej (Bergenia crassifolia). Začínam premýšľať, či som nemal ostať radšej pri jazere. Na druhej strane si hovorím, že pre toto som sem prišiel, a tak zapierajúc sa o paličky, pomaly cikcakovito leziem hore.
V oblakoch
Po zdolaní tejto “zelenej” steny sa už ocitáme vo výške oblakov.
Výhľady stoja naozaj zato, no zďaleka nemáme vyhraté. Klesajúce Slnko pripomína, že čas neúprosne beží a my máme stále väčšinu túry pred sebou. K vrcholu pokračujeme ďalej po hrebeni, nie je tu žiadna vegetácia a jemný štrk je tu už miestami pokrytý čerstvým snehom, a tak pokračujeme veľmi opatrne.
Aby toho nebolo málo, bičuje nás studený vietor a nad vrchom, ktorý je naším dnešným cieľom sa zbiehajú oblaky. Navrhujem návrat dole, Grigorij však oponuje, hovorí že cesta dole po šmykľavých listoch je extrémne nebezpečná a jedinou možnosťou je pokračovať ďalej a dokončiť okruh.
Okolo štvrtej hodiny poobede prichádzame k nášmu cieľu - vrcholu Pik Savo. Ten je úplne zahalený v oblakoch a vzhľadom k časovému stresu bez prestávky pokračujeme po okruhu dole k jazeru, kde nás zvyšok skupiny už určite netrpezlivo čaká.
Zostup
Cesta dole bola náročnejšia a vyčerpávajúcejšia, než cesta hore. Neustále hľadanie schodnej cesty a vyhýbanie sa najstrmším stenám nás doviedlo až k asi tridsať metrov dlhému snehovému poľu. Grigorij ho akoby stojac na imaginárnom snowboarde skúsene zošmýkal. Ja som mal po dvoch krokoch imaginárne sánky a zošmýkal som ho na zadku. :)
Pod snehovým poľom sa nachádzalo ďalšie prekrásne jazero, pri ktorom sme si na chvíľku oddýchli.
Z krátkeho dvojhodinového odskočenia si na kopec bola päťhodinová odysea. K zvyšku skupiny sme sa pripojili až o devätnástej hodine večer, a tak nás čakali približne tri hodiny nočného zostupu. Tie zahŕňali tých istých sedem brodov s ľadovou vodou, ktoré sme prekonali doobeda, pri ceste hore. Na chvíľu zbierame zvyšky síl pri jazere a hovoríme si, že ísť hore fakt nebol dobrý nápad. Je tesne po západe a jazero aj hory sú priam ideálne "nasvietené", a tak vzniká moja najobľúbenejšia fotka roka 2023.
Tu už som bol naozaj absolútne vyčerpaný, no sedem ľadových brodov naboso s dnešnou partiou znelo stále o trochu lepšie, ako noc osamote a bez výbavy v sibírskej divočine.
Na izbu som prišiel až takmer o polnoci, absolútne vyčerpaný, no zato plný zážitkov a s vedomím, že som splnil jeden zo svojich snov - absolvovať túru v Altaji a objavil v sebe rezervoáre sily a odolnosti, o ktorých existencií som nemal ani tušenia.
Z môjho kazašského dobrodružstva ostalo už len odstopovať posledných 1 200 km do hlavného mesta Astana, odkiaľ som mal v pláne osemnásťhodinovú jazdu vlakom na juh krajiny a prechod do Kirgizska.
