sona hruzikova
Som rada, že moja mama vie zapletať cibuľu
Z workoholizmu sa liečim pomaly a ťažko.
"Musí sa, pomyslela si a rozvážne ponorila štetec do farby, udržať na úrovni prostého zážitku, jednoducho cítiť, že toto je stolička, toto stôl, ale zároveň cítiť aj to, že je to zázrak, je to extáza." Virginia Woolfová Zoznam autorových rubrík: dušou, úlomky, spolu, hrach o stenu, Súkromné, Nezaradené
Naštartovala som auto, takmer som zbúrala masívnu stenu z naskladaných tehál a sídlo susediacej firmy, následne som sa jemne psychicky zrútila a teraz prišiel čas, aby som to predýchala.
Každé ráno zažívam to isté. „Obleč mi niečo pekné,“ mrnčí tradične sestra. Vytiahnem šedú sukňu a škvŕňa mi oznámi, že jej sa tmavé farby nepáčia. Kým nie je celá žltučká alebo ružovučká, prejavuje známky agresie. Štyri roky sme ju motivačne obliekali so slovami „ty si taká krásna, to ti pristane, urob módnu prehliadku...“ a teraz sa nám za to bábika mstí občasnými nervovými kolapsmi. Obojstrannými.
Píšeme. Lebo nás tlačí názor. Lebo trpíme akútnou emóciou. Lebo máme nenažraté ego.
Moja najnovšia mama v podobe cirkvi a otec v podobe štátu sa na túto tému odmietajú baviť. Ale ja chcem, aby spoločnosť o tom diskutovala. A just.
Včera som sa v týchto priestoroch začítala do článku o teens babenkách. O ich potrebe socializovať sa a upútavať opačné pohlavie. To je jedna stránka tohto milého veku. Druhá, u mňa silne prevažujúca, bola výrazná antipatia voči celému svetu. A keď tak nad tým teraz rozmýšľam, asi som ani nebola taká blbá.