Spovedné tajomstvo

Až zrazu bác, niekto by sa rád stal pupkom sveta. Takzvané umelkyne prekračujú mantinely a zo spovedného tajomstva chcú urobiť umenie. Svet treba šokovať za každú cenu - čo tam po morálke. Keď už nezaberá krv, nahota, alebo futurizmus, ktorému málokto nerozumie, ale pri ktorom väčšina uznanlivo prikyvuje, tak treba hranice posunúť. Vlastne nie posunúť, treba ich zbúrať. Veď sme slobodní umelci, a pre takých slovo hranica nemá miesto. Neviem, do akej miery prijala tento produkt umelecká obec, skôr si myslím, že neprijala. Nezaujal. Pohoršil.Bolo zneužité zvláštné miesto, neviem nájsť vhodný výraz, aké. Posvätné asi nie, lebo sa tam zmýva tá najväčšia špina, častokrát tam tečú slzy, občas tam počujeme, že to predsa nie je až také zlé.., ale zakaždým, zakaždým tam zaznie jedna veta pre návrativšieho sa márnotratného syna: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov.“ Pre koho spoveď neznamená nič, alebo nie veľa, tak sa nad tým pousmeje, ale kto zažíva pozdvihnutú ruku kňaza, ktorý Kristovou mocou vysloví tieto slová, vie o čom hovorím. S kňazmi si väčšinou vykám –teda s tými mimo blogu;) A viete čo je úžasné? Keď kňaz dáva rozhrešenie, vtedy mi tyká a ja sa nevdojak usmievam. Keby mi to hovoril vo svojom mene, určite by mi vykal, ale vraví mi ich Kristus a s tým si tykám. Toto na spovedi milujem. Takže predsa je to len posvätný priestor, i keď ako malinký.Tak vás prosím, vážené chtivé umelkyne, rešpektujte tento priestor, nie je vyhradený umeniu, je vyhradený nám, obyčajným hriešnikom, ktorí veríme, že spoveď je sviatosť, je to medzi nami a Kristom. Mikrofón, či kamera sú tam navyše. Mantinely existujú aj v umení a vy ste ich drzo prekročili.