Ako kôl v plote

Prvý odišiel na internát najmladší syn. Keď sme sa ráno, v prvý školský deň, lúčili, musel sa riadne zohnúť, aby ma mohol objať. Pripadala som si taká maličká a celkom stratená v jeho ramenách.Potom odišiel najstarší. Batoh väčší ako on, úsmev na tvári, svet gombička. Veľká Bratislava ho prijala za svojho. Telefón, icq. Viem iba to, že je stále hladný.Napokon sa vypratala aj dcéra. Batoh a veľká cestovná taška. Čudovala som sa, že jej stačil jeden cestovný lístok. Mala som dojem, že zbalila pol domu. To jej detailné rozprávanie zážitkov z celého dňa, ktoré som občas ani nebola schopná vnímať, mi zrazu chýba, niet ho.A dnes? Dnes je na nočnej aj manžel. Som doma sama, ako kôl v plote. Riady umyté, televízor ani nezapínam, čítať sa mi nechce. Blog mi nechutí, diskutujem otrasne, hnevám sa.Zopár spriaznených duší na icq, kde si -verím- pomáhame a povieme si aj to, čo by sme si inak nepovedali. Chýba mi však pritom šálka čaju a uznajte, čo to je za smiech, keď len vidím smajlíka a ja smejem nahlas na monitor. Potrebujem počuť, že aj ten na opačnom konci zemegule alebo v Bardejove sa smeje nahlas, že sa rehoce, tak ako ja.Viem, že všetko je tak, ako má byť a som rada, že je to tak. Iba sa neviem vpratať do vlastnej kože. Akási mi je priveľká a ja sa v nej strácam a nedarí sa mi nájsť miesto v tomto novom svete. Ešte trošku to potrvá, kým sa zorientujem, a potom to už snáď bude ono.Ozaj, nechcete strúhanku? Práve som postrúhala asi milión vysušených rožkov. Popritom by sme mohli aj trochu pokecať.