Hej, len keby som nebola sama

Podvečer som zobrala za hrsť ovocných cukríkov a poďho k tete. Opäť ten istý scenár. Okná dokorán, hlasno pustený televízor. Idúc popod okná kričím: „Teta, máte návštevu!“„Ja ťa vidím, nemysli si,“ odvetí teta. Je zamknutá. Opäť podídem k oknu: „Teta, poďte odomknúť.“Dvíha sa zo stoličky a pomaly precupitá.„Teta, to odkedy nosíte minisukne,“ spýtam sa neveriacky, potláčajúc smiech. Aj teta sa smeje. „A čo, mám sa roztopiť?“ snaží sa vystrúhať predo mnou akúsi tanečnú piruetu. Nepodarilo sa. S palicou sa to nedá. Na zadku veľká pamperska, sotva zakrytá krátkou spodničkou.„Vidíš, celý deň len na toho „bludára“ pozerám," zagáni na televízor, "nikto za mnou nepríde.“ Tvár jej posmutnie a ja sa prepadávam od zahanbenia.„A ako sa inak máte, teta, horúco, čo?“ skúšam osvedčenú tému o počasí.„Hej, horúco, ale dá sa vydržať, len keby som taká sama nebola.“„Oj, teta, dobre sa vám býva, pozrite, máte televízor, sprchu i záchod vám spravili,“ chcem ju utešiť.„Pravda, mám, a keď mi je zima, tak si zakúrim gamatkou, nikdy som sa tak dobre nemala, len keby som nebola sama, vidíš, len na toho "bludára"...“ plače.„Teta, horšie ste sa mali. Pamätáte, keď bola vojna, ako vám bolo ťažko?“ znovu sa o čosi pokúšam.„Veru, vtedy boli zlé časy,“ vidím, že loví v pamäti. „Môj Andrej bol vtedy na vojne a nám sa veľmi ťažko žilo. Bývali sme mimo dediny, na kopci. Nemci i Rusi si u nás podávali kľučky a museli sme s nimi vyjsť, aby sme prežili. A vieš aký sme mali hlad? I tak bolo, že sme si varili kŕmnu repu, lebo sme nemali čo do úst.“ Odmlčala sa. „Teraz mám všetkého dosť, obed mi donesú, kúpia, čo treba, dobre sa mám, len keby som nebola sama. Nikto za mnou nepríde.“„Teta, veď som prišla a ešte prídem,“ myslím to úprimne „a donesiem vám niečo na tú nohu, čo vám pri tej autonehode dochrámalo, aby ste si ju pomastili.“„To by bolo veľmi dobré, keby si mi doniesla. A ja ti čo dám?“ zháčila sa teta.„Pomodlite sa za mňa,“ navrhnem.„Vidíš, to môžem, času mám dosť, vieš, sama som, nikto za mnou nepríde,“ nedá sa.Neviem ju utešiť. Ešte jej pochválim minisukňu a zberám sa na odchod.“To ma ani nepobozkáš?“ zaprosí.Nasleduje dlhé objatie. Slzy, ktoré mi tečú po tvári, už teta nevidí. Vysušuje mi ich slnko.Dnes za ňou, verím, zájdem.