Keby už konečne odišiel

Na vedľajšej lavičke sedia tri mladé mamičky. A štebotajú. Bože, nemôžu byť ticho! Moje zbožné prianie o tichu majú v paži. Dve bábätká v kočíkoch sladko odfukujú, jedno sa mrví. Dve mamičky štebocú, jedna sa tvári nahlúplo. Nemôžem prepočuť ich rozhovor a už ich po očku sledujem. „Dnes nemôžem ísť nikam, vieš, že ten môj prišiel z turnusu len pred týždňom, ešte to chvíľu potrvá, kým vycestuje,“ vzdychla blondína. „Keby už konečne odišiel.“„Škoda, že nechodia s tým mojím spolu. Predstav si, prišli by z Nemecka naraz, doniesli eurá a naraz by vycestovali. Nikto by nám nekecal do toho, že čo, kedy a ako,“ zanôtila brunetka a labužnícky vypustila cez nos dym.Tretia sa nezapájala, aj sa mi zdalo, že chce čosi povedať, ale nič, nedočkala som sa. Po chvíľke vstala, uchopila kočík s mrnčiacom bábätkom a s pozdravom: „Ahojte, ja už idem. Marek o chvíľu príde z roboty, ideme mu naproti,“ odcupitala.„Trúba jedna, sa jej čudujem,“ zmenila tému rozhovoru blondína, „ísť mužovi oproti a za tie peniaze, čo tu zarobí. Vykašľala by som sa.“„Presne tak, si ma zobral, nech sa stará. Ja sa koľko narobím okolo malého,“ pritakáva brunetka a pripaľuje si druhú cigaretku.„Čau, mami, čo tu driemeš, by si sa videla. Super pohľad. Ako keby si hlboko premýšľala. Dúfam, že nad mojimi šatami. Alebo nad nesmrteľnosťou chrústa? Dala si si pred nákupom niečo sladké? Bude to fuška,“ vrátila ma do môjho minisveta dcéra. Fuška to teda bola, našťastie so zdarným koncom. Rozhovor z parku som v mysli prebrala až neskoro večer, v posteli.