Na priedomí o paličke batkal Viliam. Čakal ma. Neznámu, teda známu iba virtuálne. Opäť to chvenie žalúdka, hádam som si už mohla za tie roky zvyknúť. Prvé stretnutia sú zakaždým rovnako emotívne, nabité napätím, očakávaním. Videla som, že starý pán je zhrozený nad našim blúdením po Bratislave. Tiež som bola zhrozená. Veď to by našiel každý somár. Nuž, výnimka potvrdzuje pravidlo.
Potom príde to naozajstné blogérske zvítanie. V náručí Magdy sa strácam ako omrvinka. V úžase sledujem jej entuziazmus, esprit, prehľad o blogeroch, článkoch... Pripadám si ako nedochôdča. Schúlená v kresle, potuteľne sa usmievam, vnímam jej obdivuhodnú slovnú zásobu i namaľované nechty na nohách. Viliam podchvíľou vojde do obývačky a s neodolateľným úsmevom, nesúc kávu na podnose, dodáva: "Mám doniesť dve kávy, alebo iba jednu, lebo počujem iba teba, Magduška. Tá pani z Ľubovne už odišla?" Magduška sa akože napaprčí, my s Viliamom sa usmievame. Takému humoru rozumiem.
Minúty ozlomkrky ubiehajú. Možno aj preto, že je Popolcová streda a káva v prázdnom žalúdku kvíli. Krížik na čelo a posledný chod, odchod.
Potom si píšeme, pozdravujeme sa, modlime sa. Viliamov zdravotný stav sa zhoršuje. Dnes v práci som na mobile zbadala zmeškaný hovor. Nechcelo sa mi vytáčať, vedela som, o čom to bude. A tak aj bolo. Vilko ráno o siedmej zomrel. Podľahol ťažkej chorobe. Pár hluchých slov do mobilu, ktoré sa zvyknú hovoriť a gundža v hrdle. Ako dobre, že existuje aj virtuálny priestor, kde si bloger môže vyliať srdce.
Pán Viliam, stretla som vás iba raz, ale vedzte, že na vás nezabudnem. Páčil sa mi váš humor, vaša rodina i váš nádherný byt. Verím, že ste odišli na lepšie. Odpočívajte v Božom pokoji. A ty, Magduška, drž sa.
