Dnes som sa opäť prechádzala po záhrade. Po lupeňoch rozkvitnutej čerešne už niet ani stopy. Vlastne nie. Stopy nevestinho závoja sú rozfúkané po celej záhrade. Iba sú zmiešané s ružovými, jabloňovými. Stúpam po nich ako po najdrahšom koberci. Bolo by sa treba vyzuť. Ale odopriem si tento malomeštiacky zvyk a stúpam po nich mojimi záhradnými bagančami.
Podopriem ovísajúci vinič, ulejem trochu vody rajčinám, paprikám i červeným begóniam, ktoré ešte chránim v skleníku. Koncom týždňa ich zanesiem rodičom na Záhradu. Tak krásne u nás voláme cintorín.
Ušpinené ruky zmývam pod teplou vodou. Zemina putuje kanálom kamsi ďaleko, možno cez Poprad, Dunajec až do Baltského mora. Zvláštny kolobeh. Nevdojak sa pozriem do zrkadla. Na čele mám šmuhu. Umývam ju, ale akosi sa nedarí. Drhnem ostošesť. Mäkký uterák by mal zotrieť to, čo sa nepodarilo vode. Nič. Šmuha zostáva. Je tam natrvalo. 1. mája tam ešte nebola. Ani sivý vlas uprostred ofiny. S tým som si poľahky poradila. Už skučí v koši a zrejme skončí na Vabci, kam smetiari vysypujú civilizačné prebytky a nepodarky.
Zagánim na zrkadlo. Na čele mám stále taký malý časový vrúbok. Pred 300 hodinami tam ešte nebol. Čo to znamená? Nebodaj som od 1. mája o máličko zmúdrela?
