-Pani Julka, ste doma?- Doma, chystám večeru.-Ja som „egosed“ z blogu. Mohol by som vás prísť navštíviť? O takú hodinku by som mohol byť u vás.Dobre, že môj mobil neskončil medzi špagetami.-Samozrejme, príďte, veľmi sa teším, - pozvala som ho. Ešte drobnosti, kde bývame, číslo domu a tak. Potom nasledoval môj bojový pokrik. Dokončiť večeru, rýchlo sa najesť, umyť taniere, povysávať, prebehnúť mopom, povysýpať koše. To viete, vo štvrtok podvečer už izby nie sú v ideálnom stave.Síce trochu poblúdil, ale napokon prišiel. Vyzeral úplne inak, ako som si predstavovala, ale rozpaky zo stretnutia opadli už na schodoch. Dokonca som dostala veľmi chutnú ukrajinskú bonboniéru. Mali sme na rozhovor dve hodiny a ústa sa nám nezavreli. Nášho hosťa obklopila celá moja rodina a v dome vládla až sviatočná atmosféra.Píšem si s viacerými ľuďmi z blogu, s viacerými sme si sľúbili, že sa stretneme, povstupovali sme si vzájomne do životov. Neviem odhadnúť, kedy je avízovaný prísľub stretnutia zdvorilostný a kedy naozaj. Stalo sa mi tiež, že jeden nick sa z môjho života stratil, vlastne opačne, on stratil mňa zo svojho života, len tak bez slova, takže začínam byť veľmi opatrná a nedôverčivá. A zrazu toto. Človek, ktorý pendluje medzi Litvou, Poľskom, Charkovom – kde pôsobí momentálne, Košicami a Bratislavou, si nájde dve hodinky času a navštívi ma. Zajtra ho už čaká ďaleká cesta autom - asi 1 300 km.S takým niečím sa človek chce podeliť, ale akosi slová nestačia. Snáď tí, ktorí atmosféru podobného stretnutia zakúsili, vedia, čo to asi pre mňa a moju rodinu znamená.Ďakujem, egosed - Janko, že sme sa stretli. Je to pre mňa veľká česť a nikdy na to nezabudnem.
