Otcova barla

Dolu briežkom sa nám šlo už dobre. Štyridsať kilometrov v nohách, noc pod širákom, upchatý nos od ostrého vzduchu. Batohy odľahčené o vodu, rajčiny, rezne, horalky a iné dobroty. Naozaj už nechýbalo veľa. Možno som mala ísť pomalšie, možno po inej trase, ktovie. Zrazu som len na prašnej kamienkovej ceste chytila šmyk a v momente som sa ocitla na zadku. Sranda. Horšie to bolo o pár metrov nižšie. Opäť šmyk, tentokrát na krivoľakom teréne. Okrem pádu nasledovalo aj čosi krkolomné. Pravá noha sa dostala do čudesnej polohy. Vykrútila som si ju nie v členku ale v priehlavku. Prsty sa dostali dozadu, až tak, že mi praskla koža. Razom som bola ohybná ako čínska gymnastka. To ma už dvíhali všetci. Kým sme prišli domov, noha opuchla, slzy som od bolesti mala na krajíčku. Kým prišiel manžel z práce, chlácholila som ju ľadom. Potom nasledovala chirurgia, rontgen, chirurgia. Na vozíčku to bol veľmi čudný pocit.Zlomené by to nemalo byť, zatiaľ. Ak sa to do štyroch dní nezlepší, bude treba spraviť akési špeciálnejšie snímky. Verím, že nie.Odbočila som. O inom som chcela. O otcovej barle, ktorú manžel vytiahol zo stodoly. Bola to taká nepotrebná harabunda. Teraz sa o ňu opieram a skuvíňam pri každom kroku. A je mi clivo. Ani neviem, či to spôsobuje spomienka na otca, alebo to moje tvrdé pristátie. I jedno i druhé dosť bolí.