Ty spíš, ponorený do snov...

Je presne dvadsať rokov od vtedy, čo sme si povedali, že tak nám treba. Poniektorí otvárajú od údivu oči, že už tak dlho, poniektorí iba mávnu rukou, že sme stále akoby na začiatku. Mne osobne sa zdá, že sa to stalo včera, nanajvýš predvčerom.Moja prvá návšteva u vás. Tvoj, vlastne náš kamarát, Láďa Mlynařů sa veľa nerozpakoval: „Už před sebou prdíte?“ znela pamätná veta. Skoro som sa prepadla od hanby. Dnes už viem, ako to myslel a prvé, čo mi napadne, keď vidím dvoch zaľúbených, je práve toto.Tvoja rodina z Moravy sa (prepáč mi ten výraz) privalila na svadbu už v piatok. Bolo ich treba nakŕmiť. Nachystali sme v klube obrovský hrniec gulášu a domáci chlieb. Nezabudnem na výraz mojej mamy, keď sme dobehli domov s tým, že je málo chleba: „Guláš im nechutí?“ zamrela mama. Čoby, ibaže Moraváci ešte v živote nejedli domáci chlieb z pekárnika. O trúnku pomlčím.Svadba. Moravské zvyky, poprepletané s tými našimi. Vozík, chomút, bičík v mojej ruke ..., naši ľudia pozerali s otvorenými ústami a dodnes na to spomínajú. Svadba ako má byť, aj s počatím syna Michala.Raňajky do postele, nie len preto, že si ma ľúbil, ale aj preto, že moje tehotenstvo bolo rizikové. Tvoje nadávanie na vysávač a mimoriadne tuhú zimu. Keď si za mnou chodieval v januári do nemocnice, vonku bolo -30. Ozaj, neviem si spomenúť ako to je, keď je vonku zima.Náš prvý dvojizbový bytík. Bytík, ale náš. Toľko krásneho sme tam prežili. Ako na potvoru mi nepríde na um nič konkrétne, akurát naše prvé Vianoce, a či lepšie, zabíjanie kapra. Z roboty si prišiel sťatý ako čík, lebo ste sa lúčili so starým rokom. Ráno som škrabala šupiny aj zo stropu. Čo sa dialo v kuchyni, netuším.Potom prišiel druhý uzlíček, Veronika. Keď som ju tlačila z pivnice v kočíku – vanička z kočíka vypadla a Veronika pristála hlavou na betóne. Asi preto chodí na matematické olympiády. Zdediť to nemohla. To ty si vaničku len tak položil do konštrukcie. Viem, viem, mala som to skontrolovať.Tvoja materská s Raďom už po našom ďalšom sťahovaní naspäť do opraveného rodičovského domu. Bolo sa treba postarať o môjho otca. Bol si statočný, klobúk dole. Najťažšie to celé niesol moravský dedko, lebo zhodou okolností bol v tom čase na materskej aj tvoj brat Luděk. A poďme k tvojim frajerkám. Najprv "Čezeta", tú si neskôr prenechal kamarátovi, potom Simson, na ktorom si vyzeral ako medveď Yogi, neskôr NSU a k nej Kawasaki - veľké lásky, na ktoré žiarlim, a ktoré ma oberajú o pokoj. Aspoň že sa pri usínaní držíme za ruky.Vieš, Radek, dlhujem ti aspoň jedny raňajky do postele. Dnes to napravím. Dávaj, prosím ťa, pozor, dala som čisté obliečky. A aby som nezabudla, kvôli čomu tento článok: Ľúbim ťa.