Medzi stojacimi som zaregistrovala mladého chalana. Umelý blondín s melírom a náušnicou v uchu, k tomu riflové oblečenie dávali tušiť nejakého "týpka", ktorý má všetkých plné zuby, ale iba okolnosti ho donútili zavítať na úrad. Také a podobné myšlienky mi prebleskli hlavou v zlomku sekundy, keď som okolo neho prechádzala. Spisy som odovzdala oproti podpisu -ako inak na úrade- a už som opäť cupitala k svojmu počítaču. Sotva som si sadla a uchlipla z čaju, zazvonil telefón. Bol to zdola náš informátor:-Dobrý deň, môžem vám poslať klienta?--Samozrejme. Nech sa páči.- Odkrútili sme povinný tanček. To ja keby som bola informátor, iba poviem: posielam vám klienta.Obligátne zaklopanie na dvere a obligátne: nech sa páči.Ostala som zaskočená. Do dverí vošiel blondín z prízemia a popod rameno držal staršieho muža.-Dobrý deň, môj ocko si vybavuje predčasný dôchodok a poslali nás aj za vami. Oci, sadni si.--Samozrejme, nech sa páči. Pozrieme, či máte papiere v poriadku.-Kontrolovala som papiere a podchvíľou oboch sledovala. Chalan s neuveriteľnou nehou pozoroval svojho otca. Nedalo mi, aby som to nevyzdvihla.-Teda, vy sa máte, pán...., keď syn takto s vami chodí.--Hej, pani, bez neho by som to nevybavil. Viete, odvtedy, čo sa mi to stalo, sám veľa nedokážem. A nič si nepamätám, všetko zabúdam.-Mnohí ľudia komunikujú spôsobom, že všetko o nich viem. Občas si treba domyslieť. Všimla som si, že pri rozprávaní sa tomu pánovi tvár škľabí do čudnej grimasy. Polovička tváre akoby bola ovisnutá. Môj klient bol po mozgovej porážke.Vždy ma mrzí, keď moji klienti nemajú papiere v poriadku. U toho pána ma to mrzelo o to viac. Mladý všetko pochopil, poznačil si, vedel čo má doniesť, nefrflal na hlúpe zákony, byrokraciu a vôbec, bol to jeden super chalan. Na druhý deň už boli formuláre bezchybné a ja som obom popriala všetko dobré. Prepočítala, vystavila potvrdenie a hajde so spisom na prízemie, aby som sa trochu prešla. Stála tam jedna dievčina veľmi extravagantne oblečená, ktorá vyzerala ako... Taká normálna holka to bola. Určite.
"Týpek"
Prechádzala som cez prízemie môjho pracoviska. Tmolilo sa tam dosť veľa ľudí. Informátor pomaly usmerňoval, kam sa majú tí, ktorí to nepoznajú, zaradiť. Ja som iba niesla spisy inému oddeleniu. Mali by si pre ne chodiť osobne, ale ja ich predbehnem a robím donášku. Nie je to z mojej strany až taká nezištnosť, vysvetlenie je prozaické: dobre mi padne trochu sa rozhýbať.