Manžel naložil mäso tak, ako vie iba on. Pivo vychladené na treťom schode pivnice (viac schodov nemáme), vlaňajšia bazovica vychladená na kosť (to je tak, ako keď v zime zmrznete na kosť), drevené brikety na grile menia čiernu farbu na bielu a potom príde ten čas, keď sa na rošt hodia prvé plátky. Celý horný koniec na chvíľku stíchne, zastane. Všetky nosy idú po vetre a skúmajú, odkiaľ sa šíri tá nebeská manna. Keď zistia, že od nás, čas začína opäť svoju púť, lebo Bundáš, sťaby strážca rodinného pokladu, aj tak nikoho do dvora nepustí.
Usŕkame chladené pivo, my s Bibkou suché vínko, ktoré doviezli odkiaľsi z ďalekého východu, manžel obratne prevracia plátky navoňanej krkovičky. Śśśśś´, robí krkovička a do ovzdušia ide ďalšia explózia vône.
Nohy mám prilepené na plastovej stoličke, ale to asi všetci. Smejeme sa na hlúpostiach, bežných veciach. Vlado opisuje ako zvládali cestu do Chorvátska, Bibka ho krotí v popisovaní humorných situácií, lebo to viete, chlapi vedia z miernej zákruty v pohode vyrobiť 360 stupňovú a z osemdesiatky rýchlosti, stošesťdesiatku. Najmä tí, ktorí ešte boli na základnej vojenskej službe, vedia rozprávať farbisto. Je veselo. Ako málo stačí a všetko je ináč. Ani neviem ako, je nedeľa popoludnie a my sme sa ocitli v nemocničnej izbe. Na posteli leží môj otec v agónii. Spomínam, že sme pri ňom všetci stáli. Bezmocní, akoby pritlačení k múru. Mohli sme mu len utierať rozhorúčené čelo a bez konca uhládzať vankúš. Nič iné sme nemohli. Dcéra ma tuho objala a ja som jej nevedela povedať, že zajtra bude dobre. A v tej agónii náš dedko, môj otec, zreteľne vyslovil: „Ježiš, Mária, Jozef..." Modlil sa. Vydržal do rána.
Vlado držal Bibku za ruku. Plakala. „Viem na čo myslíš, Bibi. Ako zomieral tvoj otec." Prikývla. To sme už plakali všetci. „Náš otec zomrel doma," vraví Biba, „zavolal nás všetkých k sebe, deti objal a pobozkal, zaťov a nevesty iba objal." Nemohla dokončiť. Boli sme chvíľu ticho. Každý si to musel v sebe usporiadať. Ale bolo to veľmi silné. Nikdy sme pri grilovačke neplakali. Po chvíli sme sa jeden po druhom začali usmievať, že uff, aká spomienka. Bolo to ako v lete, keď je horúco a do toho spadne pár kvapiek dažďa, len sa tak zaleskne, zarosí a slnko svieti ďalej. Kvapky razom oschnú, ale vo vzduchu ešte bezpečne cítiť náznak dažďa. Také čosi sa udialo vo štvrtok podvečer aj na našom dvore.
Manžel ugriloval mäsko, ja som nakrájala zeleninu. Všetkým nám chutilo. Keď sme sa dvíhali, bolo deväť. Tentokrát Bundáš obišiel naprázdno.