Na to, aby zvládla štúdium i pobyt vonku, musela si nájsť prácu. Skúšala to i ono, až sa napokon začala starať o dievčinu na vozíku. Ťažké začiatky, lebo z prílišnej opatrnosti robila veľa chýb. Namiesto jemného pribrzdenia, či pridania plynu, auto podskočilo aj s K. A tá plakala od bolesti. Našťastie, všetko sa doladilo a prerástlo do priateľstva. Až takého, že sme s L na skype kuli plány, že raz K privezie na Slovensko, že prídu k nám, že pôjdeme na Zvir, že si dáme na salaši guláš, že... Priznávam, považovala som za nereálne, aby K prišla k nám, ale dobre sa nám snívalo.
Čas však dozrel aj pre tento sen a dievčatá prišli. Skusmo sme najprv zakotvili na salaši u Franka. Mnohí ho poznáte. Bariéru v podobe schodov moji chlapi poľahky prekonali a mohli sme si vyhodiť z kopýtka. K sa tešila a my sme sa tešili s ňou. Potom sme dohodli, že skúsime aj Zvir. Ten sa podaril v nedeľu popoludní.
L vyšla s autom až úplne hore a zaparkovala na nevhodnom mieste. Aj sme si našli papierik za stieračom, ale verte,"zvirčania," inak sa nedalo. Možno, keby ste tak hore vyhradili miesto pre podobné situácie... Vozík aj s K sme tlačili hádam aj očami. Zodvihnutý na zadné kolesá, aby sa predné po kamienkoch nepriečili. Svätá liturgia, mirovanie, korunka, adorácia. Pre K je to čosi nové, nevídané. Ničomu nerozumie, občas si s L čosi zašepkajú. Keď kňaz prechádza s Eucharistiou, zastaví sa pri K a požehná ju. Super. K už je unavená. Bolí ju celý človek. Pod Horou sa aj lúčime, aj nie. K nám domov by sme ju nevyniesli, je tam veľa úzkych schodov. Napokon ostávame u nás na dvore. Vierka (č. 1) od susedov nám požičia záhradné kreslo, do neho sa K uloží, vlastne si ľahne. Donesieme zvyšky z obeda a rebarborový koláč s tvarohom (rebarboru mi doniesla Vierka č. 2). K chutí najmä koláč. Vydaril sa. Pomaly si odždibkáva už tretí kúsok. L šaškuje na vozíku po celom dvore. Syn a Lucka sa s K rozprávajú, ja rozumiem asi tak každému 20. slovu, no nič to. Smejeme sa všetci. Občas nám s manželom čosi preložia, občas musia prekladať K. Páči sa jej Bundáš. Hladká ho po jeho huňatej bielej srsti. Nevie sa dosť natešiť. Tak sa jej pýtam, či videla sliepku. Zažiarili jej očká. Jednu sme pre ňu so synom chytili. Celá naradostená ju hladí. Sliepka ani nemukne. Ako keby tušila, že je súčasťou krásneho príbehu. „Soft, soft," šepká K.
„Ak chceš, zoženiem ti aj kravu," zastrájam sa. K nezaváha a prikývne. V tom sa na ceste objavia posledné dve kravy z našej ulice, ktoré sused ženie z paše. Po momente prekvapenia zaznievajú z nášho dvora salvy smiechu. To nevymyslíš, to je život.
Ochladilo sa, K sme prikryli dekou, my sme si nahodili bundy. Vo vzduchu visí čosi ťažké. Rozlúčka. K už sedí v aute. Lúčime sa, objímame. Dvojjazyčne si hovoríme, že to bolo fajn, že... asi sa už nikdy nestretneme. Je mi clivo. L večer píše mail, že K sa veľmi páčilo, že doma ju tak nemajú radi a nespravia pre ňu tak veľa, ako cudzí ľudia na Slovensku, že plakala.
My sme K dali iba odrobinky svojej lásky i pohostinnosti, ani to nestojí za zmienku. To ona nám dala viac. Obdivuhodná je však obeta a húževnatosť L. Zobrala na 17 dní mladú ženu pripútanú na vozík z jej mikrosveta a ukázala jej čosi, čo by inak asi nikdy nezažila. Ďakujem.
