Voňavá spomienka

Vtedy ho doviezli domov po tom veľkom úraze. Iba ležal na diváne, nemohol ešte sám vstať. Pamätám si na veľkú izbu, ktorá nám slúžila ako kuchyňa a v zime i spálňa. Viem, že v rohu izby bol postavený obrovský kachliak, za ktorým sa v tuhých mrazoch tak dobre spalo. Možno tá pec nebola až taká veľká, to iba ja som bola malá, a preto mi to tak pripadalo.Tak teda otec po ležal na diváne, ja -trojročná- som sa tmolila okolo neho a dávala pozor. Mama bola niekde na dvore. Vtedy sme ešte doma gazdovali, tak najskôr bola pri statku. Na spomínanej piecke bol postavený hrniec s mliekom, ktoré sa malo prevariť. Postavila ho tam mama, ale ako to už pri robote býva, na mlieko zabudla. V piecke pukotalo drevo a mlieko sa o chvíľu začalo v hrnci vzdúvať a prelievať na platňu. Dnes to nie je problém. Maximálne trochu smradu a mláčka na šporáku. Lenže vtedy to bolo horšie. Mlieka bolo veľa a vďake veľkej platni sa aj malo kam rozťahovať. Okrem smradu sa šíril v našej izbe aj ohromný dym. Tú dramatickú chvíľu si viem živo vybaviť i po desiatkach rokov. Môj otec sa márne snažil vstať z divána a odtiahnuť hrniec. Ja som to kvôli svojej piadivýške tiež nedokázala. Asi som na hrniec ani nedovidela. Našťastie. V mojej hlávke však skrsol záchranný plán. Keď som videla, ako sa môj otec morduje a zapiera barlami do dlážky a zakaždým padá naspäť, podišla som k nemu, otočila sa chrbtom a povedala: „ Tatko, ja vás zanesiem.“Môj otec sa začal smiať, zdá sa mi, že aj plakal, neviem presne. Keď po chvíli prišla mama, všetko jej vysvetlil a smiali sa obaja. Hrniec síce mama drhla asi tri dni, ale o mne, ako o hrdinke tohto príbehu sa v našej rodine rozprávalo oveľa dlhšie.