Elenka. Spoznali sme cez Skype. Prihlásila sa mi, či si ju nezaradím. Sympatické meno, zaradila som. Naparovala som sa ako moriak, že určite objavila na blogu moje pekné články, a preto mi napísala. Moje spisovateľské sebavedomie sa však zachvelo v základoch. Nevedela, že mám manžela, deti. To predsa na blogu vedia. Takže nie články boli to, čo ju oslovilo. Iba náhoda.
Zaskočilo ma, že Elenka je invalidka – vozičkárka. Teoreticky by som vedela s takými ľuďmi komunikovať, ale či aj naozaj?
Elenka ma dušu dieťaťa v tom najkrajšom význame slova. Úprimnú, nedeformovanú. Postupne som sa dozvedela, že keď mala rok a pol, postihla ju detská mozgová obrna. Zo zdravého dievčatka sa razom stal invalid. Pochádza z Krompách, narodila sa ako druhá z troch súrodencov. Odhodlala som sa, že o Elenke napíšem článok – navrhla som jej to.
„Článok? O mne? O mne ešte nikto článok nepísal,“ čudovala sa.
„Tak ja napíšem,“ kula som železo za horúca. Páčilo sa jej to, len som od nej márne čakala e-mail, v ktorom by mi niečo o sebe napísala. Napokon som to skúsila na Skype spôsobom otázka – odpoveď. To nám šlo celkom dobre.
"Kedy si začala chodiť?"
"Keď som mala šesť rokov. Teraz len za pomoci barlí, dlhšie trate na vozíku."
"Hnevala si sa niekedy, že si chorá?" odpoveď dlho neprichádzala.
"Nie, spočiatku možno, trochu. Prídeš ma navštíviť?"
"A aké máš vlastne diagnózy?"
"No, okrem DMO ešte skoliózu, epilepsiu, reflux a tak. Prídeš?"
"Kam si chodila do školy? Niekedy prídem. Možno."
"Začala som v roku 1983 v Košiciach v ústave pre telesne postihnuté deti a mládež a potom ešte 3 roky SOU v odbore ručná vyšivačka. Ale nevyšívam. Keď prídeš, budem veľmi rada."
"A kto ťa naučil pracovať s počítačom?"
"Predsa v škole. Bola som najlepšia v triede. Mám aj vyznamenanie. A povozila by si ma na vozíku?"
"Elenka, neviem, bála by som sa, že ťa prevrátim. Aj dcéru som ako maličkú vykotila z kočíka. A koľkých ľudí poznáš?
"Nevykotila by si ma. Mám zopár kamarátok a asi desať ľudí na Skype. Pomôžeš mi?"
"Koho máš najradšej? Keď budem vedieť, pomôžem."
Odpoveď opäť dlho neprichádzala.
"Ako to myslíš, že koho mám najradšej, predsa všetkých. Ty by si ako odpovedala? Tak pomôžeš?"
Začervenala som sa pred monitorom. Elenka, radšej nechci počuť moju odpoveď, ako ja viem ľudí mať či nemať rada. Do prkínka.
"Ešte mi napíš, kde si bola najďalej. Ako ti mám pomôcť?"
"Až v Bratislave. Nemáš nejakú báseň o Tescu?"
"O Tescu?" vyprskla som.
"No, u nás otvárajú Tesco."
"A?"
"Nerozumieš, potrebujem báseň."
"Elenka, kto by už len mal báseň o Tescu?"
"Tak pomôžeš?"
"Budem sa snažiť, ale nesľubujem, lebo o Tescu sa asi ani nedá napísať báseň."
"Dobre, potom mi ju pošli, vieš ja mám v živote veľké šťastie, mňa v tombole vždy vyžrebujú. Aj na Plejsoch som vyhrala plyšáka."
Napokon mi Elenka poslala aj kratučký e-mail o svojom pohľade na život a jednu básničku. S jej dovolením, ich uverejňujem.
* * * * * * * * *
Z môjho detstva.
Z rúk milovaného človeka prijímame stále oboje, najväčšie šťastie i priepastnú bolesť. Volám sa Elenka, narodila som sa v poradí druhá, svojim šťastným rodičom. Bola som zdravé a usmievavé dieťa, až do chvíle, kedy nastal v mojom živote zlom. Ako jeden a pol ročnej mi lekári zistili, že mám DMO. Ja som bola ešte dieťa, ale moji rodičia to veľmi ťažko príjmali. Často sa hádali, a zvaľovali vinu jeden na druhého. To bolo pre mňa prostredie, ktoré ma zraňovalo napriek tomu, že som mala veľmi rada svojich rodičov. Neskôr som sa aj ja sama začala zamýšľať nad tým, že prijať vlastné utrpenie, nezabuchnúť dvere a vpustit nádej je veľmi ťažké. No Pán mi dal poznať, že mám cenu v jeho očiach, že on presahuje moje cítenie a chápanie a že má nekonečne veľa možností ako mi darovať podiel na tom dobrom, čo má on pre mňa pripravené.
A teraz básnička:
Spoveď pre mamu.
Chcela by som, drahá mama, obe ruky zopnúť,
chcela by som hocikedy aj pred teba kľaknúť,
vyrozprávať, vyžalovať, povedať ti všetko:
že som tvoje veľké dieťa a nie malé decko.
Viem, mamička, že som chorá, ale nie som iná.
Aj ja túžim po priateľstve, vari je to chyba?
Počká, áno, dobre, ale ľúbiť treba,
teba, ocka, súrodencov ale i priateľa.
* * * * * * * * *
Neuveríte, ale v termíne sme zvládli aj báseň o Tescu.
Milá Elenka, keďže tu na Tvoj sviatok nebudem, v predstihu Ti prajem všetko najlepšie k meninám a ďakujem Ti. Veľa som sa od Teba naučila.
