Teta, prepáčte

Bola som od rána doma, času som mala habadej. Pohoda, klídek... Manžel prišiel asi o pol jednej, do začiatku obradov zostávala hodinka a pol. Sprcha, oblek, niečo zajesť a ideme. Ja som bola nachystaná dávno, manžel pobehoval po dome dosť nervózne.Tesne pred odchodom som si šla skontrolovať na počítači poštu.V tom dobehol celý zhrozený: „Já se nevlezu do kabáta.“A fakt. Zo zimníka mu trčalo brucho, gombíky a dierky boli od seba na míle vzdialené. Určite to poznáte, v takej skratovej chvíli sa ťažko premýšľa.Napokon sme predsa na niečo prišli: „Vyzleč vestu, musíš byť zapnutý.“ Vyzliekol a: nič. Gombík a dierka sa priblížili asi o centimeter.„ Doparoma, veď tam nemôžeme prísť poslední, keď ideš ku truhle. Vyzleč sako a obleč iba vestu,“ hlúpy nápad, ale čo, iná možnosť nebola. Stalo sa a: brucho stále trčalo. „To snad není možný, vždyť hubnú, já se na to...“ nedopovedal, iba zhrozene na mňa pozrel. Ja som sa až zachádzala od smiechu.„Tobě je to k smíchu, u-u-už z toho počítače dočista zblbneš, podívej jak vypadám,“ hlas mu z koktania prechádzal do fistuly.„Veď práve, vidím a ty sa pozri, čo si si obliekol.“Konečne to zbadal aj manžel. Natlačil sa do synovho zimného kabáta (a že vraj zázraky sa nedejú) pričom od syna ho okrem pekných pár rôčkov odlišuje aj 50 kíl. Svoj kabát samozrejme poľahky obliekol a stihli sme aj obrady.Ako to už býva, ľudia na pohrebe plakali. Ja som nemohla, mne stále, keď som uvidela môjho muža a predstavila si, čo by sa stalo, keby..., trhalo kútikmi úst. Teta, prosím, prepáčte, nie len ten môj úsmev na vašom pohrebe, ale tak všeobecne, ak bolo niečo zlé.