Životná šanca

„Marián, myslíš, že sa to tentokrát podarí? Ten seminár je pre mňa životná šanca, cítim to. Príde aj minister a mám prisľúbené, že sa so mnou osobne stretne,“ túlila sa k manželovi.„Tak poď ku mne, ty moja budúca ministerka. Ideš dopredu ako víchor. Povenuj sa trochu aj mne,“ skúšal. Neúspešne.„Prepáč, Marko, cítim sa zle. Nemôžem za to. Je mi tak čudne. Opäť tie bolesti,“ bolo vidno, že sa bojí. „Pozri, Eva, už ma to nebaví. Ak ti je zle, tak choď k lekárovi a ak iba kecáš, tak mi to rovno povedz. Nie som tvoj osobný šofér, aby si so mnou cvičila,“ zobral deku a zabuchol za sebou dvere.Ráno už čakala pred dverami ambulancie. Prvá. Nezniesla, aby ju niekto predbehol.Vyšetrenie bolo nepríjemné.„Máte zväčšenú maternicu. Odoberieme vám vzorku na histológiu. Sonograf je, bohužiaľ, pokazený. Prídete o tri dni, potom vyšetrenie dokončíme. Zatiaľ vám neviem viac povedať,“ uzavrel nezaujato lekár.„A to jemné krvácanie, neviem, čo ho spôsobilo, nič zvláštne som nevidel.“Ani sa nemohla obliecť. Ruky sa jej roztriasli.„Čo to má znamenať? Môže to byť vážne?“ horkoťažko vysúkala.„Neplašte sa, pani riaditeľka, nie je dôvod na obavy, ale musím urobiť ďalšie vyšetrenie, aby bolo všetko jasné. Máte štyridsaťštyri rokov a v takom veku sa môže kadečo pritrafiť. Prsníky vás nebolia?“V tom momente ju rozboleli.„Prsníky? Neviem, sú akési citlivé, čo to znamená?“ Eva bola hotová.Sadla si do auta a rozplakala sa. Nebola schopná naštartovať. Keby ju teraz videli jej zamestnanci. Dokonalú perfekcionistku, ako schúlená plače. Po chvíli prišla domov. Iba zatelefonovala do práce, že súrne berie dovolenku. Sekretárke dala pokyn zrušiť všetky dohodnuté termíny i seminár.„Koľko dní mám vypísať, pani riaditeľka?“ vyzvedala sekretárka.„Čo koľko? Aha, neviem, minimálne týždeň.“ Položila. Žiadne referovanie o telefonátoch, problémoch, chode úradu. Načo. Všetko odrazu stratilo význam. Marián nemal čas na dlhšiu debatu.„Mami, koľko si mala rokov, keď ti vybrali maternicu?“ snažila sa racionálne rozmýšľať, keď sa trochu spamätala. „Koľko? Rovných päťdesiat. Neboj sa, Evička, ešte to nič nemusí znamenať. Chodíš predsa na preventívne prehliadky, možno je len na teba toho trochu priveľa a tvoje telo sa takto bráni,“ uvažovala mama.„Ako bráni! Prečo ma nebolí hlava alebo žalúdok, prečo mám gynekologický problém? To nemôže byť zo stresu,“ opäť ju opantal strach. Nemohla sa dočkať Mariána. Prišiel až neskoro večer. Unavený. Správa ho zaskočila.„Eva, neblázni, neznášaš hysterky, tak sa tak nesprávaj ani ty. Veď ti ten doktor nič zlé nepovedal. Opravia sonograf a zistia, že ti nič nie je. A keby náhodou niečo, veď je to v začiatku. Vieš, čo dnešná medicína dokáže? Spolu to prekonáme, sľubujem.“ Dávno sa tak tuho neobjali. „Ani tvoje postavenie nie je najdôležitejšie na svete. Pozri, mne firma celkom slušne vynáša, keby si bola doma, finančne to vôbec nepocítime. Ľúbim ťa,“ utešoval ju.„Ja viem, no pre mňa moja práca dosť veľa znamená. Je také ťažké udržať si v tejto dobe postavenie..., ale máš pravdu, aj mama mi to vravela. Peniaze a kariéra nie sú všetko,“ snažila sa o pragmatický záver.Bridilo sa jej ľahnúť si na chladivé biele lôžko. Keď ju doktor natieral mazľavým gélom, nabehla jej husia koža. Pomaly prechádzal z jednej strany brucha na druhú, miestami silnejšie stláčal. Eva sa snažila pozerať na strop, ale napokon jej pohľad skĺzol na doktorovu tvár. Neveriacky krútil hlavou. Zlé znamenie?„Pani riaditeľka, ani neviem, ako vám to mám povedať,.... ste tehotná. Asi mesiac. Preto krvácanie bolo iba slabé. Toto som fakt nemohol predpokladať,“ zakončil zjavne zaskočený.„Tehotná? Ale veď,...to nie je možné. Ani vo sne by som nepomyslela, že...Pane Bože, tehotná a ja som sa tak bála...“Hneď v aute telefonovala mužovi: „Marián..., predstav si..., neuveríš. Som tehotná. Mám štyridsaťštyri rokov a budeme mať dieťa,“ hlásila prerývane.„Tehotná? To si predsa nemôžeš dovoliť. Uvedom si, aký významný post zastávaš. A čo tvoja kariéra. A plat. Prídem hneď domov, porozprávame sa.“