Patrí to k malomeštiackemu imidžu úspešného Slováka. Čím viac titulov, tým lepšie. To je jedno, za akú cenu. Podliezť naoko nepodleziteľné, v tom sme majstri. Škoda, že nie je aj taká olympijská disciplína. Určite by sme bodovali.
Na jednej strane titulu chtivý Slovák, na druhej strane „slovutné" kapacity, ktoré tituly rozdávajú podľa čudných kritérií (a nie je to farba očí.) Jeden čas u nás koloval taký vtip, že nevyhoď tanier z okna, lebo zabiješ bakalára. Myslím, že pomaly by ten vtip mohol recyklovať na vyšší level. Titul ako cieľ, nie ako cesta k poznaniu, vedomostiam.
Keby to nebolo také smutné, bolo by to na smiech. Ale ono to je veľmi smutné. Zrkadlo spoločnosti. Pokým niekto drie, maká, premýšľa, obetuje veľa svojich tvorivých síl, aby priniesol celospoločenský výsledok, úžitok, druhý ide na vrchol strmhlav, hlava-nehlava, ako šťuka (alebo žralok?) Poctiví ľudia sú mnohým na smiech, žiaľ.
Je mi ľúto všetkých vzdelaných ľudí, ktorí získali tituly vlastným rozumom, splnením zákonných podmienok, zmysluplnou a kreatívnou prácou. Splynuli s davom ostatných „tiežvzdelaných" bubákov.
Slovensko je choré a jedna z diagnóz je titulománia. V medicíne platí, že najťažšie je stanoviť diagnózu, lebo len potom sa dá cielene liečiť. Prečo by toto nemohlo platiť aj vo verejnom živote? Poznáme diagnózy, vieme ich liečiť, ale donekonečna budeme meniť postupy, hádzať špinu na niekoho iného, len za nič na svete nezačneme s terapiou. Asi (určite) by to veľmi bolelo.
