Konečne je pol šiestej a ja sa baturím do kúpeľne. Vešiačiky na kúpeľňových dverách sú v extrémnej výške. Asi dva a pol metra. Márne podskakujem. Opäť záchvat smiechu. Pre koho sú vlastne určené?
Pred šiestou už obe cupitáme po bludisku Spišskej Kapituly. Ja ako pudlík, poslušne za Evou. Ona je môj anjel strážny, nebyť jej, tak tam blúdim ešte teraz a vy si nič neprečítate. Na minulom zasadnutí synody som Evke pochválila nový účes. Vlasy sčesané viac dopredu, pekný melír. Na izbe si potom ten nový účes dala z hlavy dolu. Do prkínka!
Občas sa pred nami mihne chlapčensko-chlapská postava v reverende. Idú iným smerom ako my. Aj by som povedala, že ideme zle, ale vyzná sa Eva a nie ja. Ja som len prísavka. Jedna otázka na bohoslovca a meníme smer. Aj anjeli majú právo na omyl. Vchádzame do kaplnky. Je tu ticho, tichúčko. Chlapci -pohrúžení do modlitby- postupne obsadzujú svoje miesta. My s anjelom sadáme do zadnej lavičky.
K ambone prichádza asi ich veliteľ. Začína modlitbu. „Drahí bratia, dnešný duchovný most - modlitby a práce- budeme obetovať za farnosť Nová Ľubovňa. Zablyslo sa. Veď to hovoria o mne. Zopár vysmiatych chlapčenských očí na milisekundu spočinie na mne. Uff. Na milisekundu zastal čas. Eva do mňa drgla. Nechýbalo veľa a... veď viete, čo citlivky v takých chvíľach robia. Ale neplakala som. Duchovný most znamená, že tí na opačnej strane sa modlia za náprotivky. Tak som aj ja zopäla ruky. Trochu im narúšame nádheru ranných chvál. Občas sa nemodlíme s ľavou ale s pravou stranou, prestávku za hviezdičkou sme pochopili asi až na piaty pokus. Zdá sa mi, že sa neusmievam sama?
Včerajší most medzi Kapitulou a Novou Ľubovňou bol veľmi kratučký, vlastne to ani nebol most, iba taká lávka, cez ktorú si možno bezpečne podať ruky. Už si to zrejme nezopakujem. Také sa (asi) dvakrát nestáva.
Chlapci, bohoslovci, ďakujem za to krásne ráno. Nech Vás žehná Pán a nech Vás chráni.
