Prvým cieľom je Sintea Mică. Pri rozmýšľaní nad tým, aký by mohol byť slovenský ekvivalent, Juro prichádza na Syntetickú Mačku. Ale netrafil, sváko Jožko nám neskôr vysvetľuje, že ich dedinka napriek naoko splneným podmienkam, slovenský názov nemá. Tu vysadne polovica študentov a zloží svoje veci do domčeka, ktorý nám na dva týždne požičiavajú sváko Jano s tetkou Ankou. Zvyšok misionárov sa presúva o 100 km južnejšie, do Butína. Tam bývajú v slovenskom dome. My však (milý čitateľ) ostaneme tu. V trochu bojových podmienkach, ktoré sa nám stávajú priestorom pre konanie dobrých skutkov i pre prežívanie radosti z maličkostí, ktoré by sme doma ani nepostrehli.
?
Na druhý deň je nedeľa a na svätej omši sa stretávame s mnohými Slovákmi. V rámci oznamov ich pozývame na stretnutia pre deti, pre mladých a pre dospelých. Pritakávajú, že prídu a my sa tešíme. Jedna mamička s Alexom a Alexandrou nás prídu pozrieť už večer, tak sa zahrievame - futbal, prvé rumunské slovíčka. No v pondelok o desiatej začíname s deťmi naostro. Kým sa pozbierajú všetci, ktorí chcú prísť, hráme sa s loptou, spievame a ukazujeme „ukazovačky". Postupom času k nám začínajú chodiť aj rumunčatá, ktoré po slovensky nevedia ani toľko, koľko my po rumunsky. Ale pesničky spievať vedia a „Hľava, ramená, koľená, paľce" sú štyri slová, ktorých význam bezpečne poznajú. Jazykovú bariéru rúca najprv sestrička Clareta, ktorá s nami pár dní ostáva a potom už iba láska (1Jn 4,16). Na pokračovanie im rozprávame príbeh Ježiša Krista a aby si čo najviac zapamätali, dopĺňame to o tvorivé aktivity, hry, ...
Poobede majú prísť mladí. Prichádzajú Rozka, Jožko a Števo, ale majú veľa práce, naozajstnej manuálnej práce (to my celkom nechápeme, lebo si užívame štatút študenta, koľko sa len dá). Preto už ďalšie mládežnícke stretká nepokračujú. Môžu však prísť vždy, keď budú mať čas.
Okolo piatej prichádzajú tetky. Niektoré v sprievode svojich detí alebo vnúčat. Tak opäť vyberáme loptu, farbičky a papiere a hráme sa s nimi. Takto sa vytvára druhé detské stretko, kde sa len hráme. Dospelí medzi tým hovoria o Božom milosrdenstve (ďakujeme Natálka, za obrazy z Krakowa) a o iných dôležitých veciach.
Tetky nám na stretnutia zvyknú nosiť jedlo, aby sme im tam náhodou neumreli hladom. Asi nikto z nás v živote nejedol tak veľa zeleniny. Ale nerobí nám to najmenší problém zjesť všetko, lebo paradajky sú oveľa paradajkovejšie než tie, ktoré kúpite u nás v obchode. Mňam. A všetky tie pozvania na obedy či večere - mňam. A Milkine polievky - mňam. A Žofinkine šúľance s makom - mňam. A Miškove špagety - ehm. No, hladní sme neostali, to je pravda.
V polčase nás prichádza navštíviť Padre, ktorý si doteraz užíval pohostinnosť a Božiu milosť v Butíne a už ho čakajú povinnosti vo Vysokej nad Uhom. Spolu s miestnym pánom kaplánom nám odslúžia svätú omšu a my sme celí šťastní z Eucharistie. Na spoločnom obede nás pán kaplán pozýva na výlet do širšieho okolia dedinky. O pár dní po nás príde spolu so svojím dobrým kamarátom, ktorý má vzhľad vyhadzovača v bare a nápisom na svojom tričku „BRUTAL" si vysluhuje prezývku, Total Brutal. Ale je to veľmi milý, priateľský a pohostinný gréckokatolícky kňaz.
V čase nášho pôsobenia je sviatok Nanebovzatia Panny Márie, a tak je v neďalekej Radnej odpust. Deň pred sviatkom sa tam schádzajú Slováci. Chystajú sa naň z obidvoch dedín a nás s veľkou radosťou pozývajú. My sa vezieme v školskom autobuse a tetky z toho majú celkom srandu. V Radnej sa všetci stretávame a rozprávame si prvú sériu zážitkov (ďalšiu až keď sa stretneme, keď pôjdeme domov). Navyše máme vďaka akčnosti sestričky Sávie možnosť slúžiť na svätej omši spevom a čítaním. Po svätej omši nasleduje krížová cesta. Tu môžete vidieť fotku práve z nej.
Posledný deň je rozlúčka. Ešte večer pripravujeme balíčky pre deti. Farbičky, fixy, štetce, farby.... a to čo si povyrábali. Vznikla im z toho taká knižočka, ktorá im môže pripomenúť, čo sme robili.
Rozlúčka je dojímavá. Najkrajšia je modlitba Korunky Božieho milosrdenstva. Práve vtedy prichádza silná búrka, takže niektoré deti sa zľaknú a rozplačú sa. Ale to je len prvý príval plaču - ten najjemnejší. No keď už treba naozaj povedať „La revedere!" tak sa pridávajú aj dospelí (nie len tetky) a my vôbec nezaostávame. Aďka s Veronikou plačú odkedy sa rozplakalo prvé dieťa.
Prvý plán bol, že celé dva týždne budú bez odmeny pre misionárov. Ale nevydalo. Každý sa domov vrátil oveľa bohatší než odchádzal. To je to čaro Lásky, ktorú keď dávame, tak možno stratíme trochu času alebo peňazí alebo energie alebo čoho, ale sú to len odrobinky oproti tomu, koľko získavame.
Už teraz sa tešíme na prázdniny 2011 a na našich slovensko - rumunských priateľov.
Je to reportáž mojej dcéry, ktorá sa misie zúčastnila. Dovolila som si krátku časť uverejniť na svojom blogu.
