Fellini by kukal

Organizátori v snahe uľahčiť nám vzájomnú komunikáciu pripravili pre každého zapínaciu menovku s označením, ktorá vyzerala asi takto: malými písmenami bolo napísané som Ježišov učeník (to bol aj názov seminára) a veľkými krstné meno. Veľmi sa to osvedčilo, lebo od začiatku sa z neznámych stali kamaráti.Bolo vtedy horúce leto, aké v ostatných rokoch bývajú. Z chodníkov aj o deviatej večer sálalo teplo. Vracali sme sa na internát, podotýkam, sťaby opití mladým vínom, natešení, usmiati, radosti bolo na rozdávanie. Nastúpili sme do trolejbusu. S nami bol aj náš kostolník, ujo Mikuláš. On si sadol na štvorku a potuteľne sa usmieval na celý svet. V tom sa stalo čosi nezvyčajné. Ľudia naokolo stíchli a začali sa tiež usmievať. Každý očkom mrkol na menovku a uvidel čierne na bielom: Mikuláš. V Prešove, v letný horúci večer. Ten úsmev bol nákazlivý. Ja som si musela čupnúť, aby som posvätnú atmosféru nenarušila. Jedni vystupovali a nastúpili iní. Aj oni po pár sekundách mrkli na Mikuláša a tvár im skrásnela. Vlastne sa nič nestalo, a predsa to bol veľmi intenzívny zážitok, ktorý zachytil mnohých. Bolo to čitateľné ako hárok. Hlavný hrdina, ujo Mikuláš, ani len netušil, akú explóziu spôsobil. Také čosi -keď čas neplynie a vy vnímate čosi nedefinovateľné- sa podarí iba vo veľmi dobrom filme. Preto ten Fellini.Ducháče ubehli ako voda a my sme stáli na zastávke na opačný smer. Do odchodu spoja z autobusovej stanice zostávali minúty. Zdalo sa, že to nestihneme, keďže mestská doprava meškala. Ujo Mikuláš však mal všetko pod palcom. Pozbieral od nás lístky a dal ich mojej kamarátke, aby bol nástup plynulejší. Tŕpli sme ako na štartovacej čiare. Odrazu pristavili dve linky súčasne a obidve to mali namierené na stanicu. Ujo Mikuláš neváhal ani sekundu. Schmatol mňa aj Boženku za batoh a vtiahol nás do druhého autobusu. Ostatní naši sa natlačili do prvého. Pán kostolník sa usmieval, ako to poľahky zvládol. Ja už som opäť čupela. Neodvážila som sa spýtať, čo sa stane, keď príde revízor. Ani som nemusela. Naša partia z autobusu pred nami nám začala cez zadné okno gestikulovať a mávať cestovnými lístkami. Ujo Mikuláš zdúpnel. Tentokrát sa smiali cestujúci v dvoch autobusoch. A riadne hlasno.