Mal sa nenarodiť

Na otca dieťaťa som sa nemohla spoľahnúť a vlastne som ani nechcela. Logické a pragmatické riešenie bola interrupcia. Žiaden problém. Čosi v mojom vnútri hlodalo, ale keďže ma v tomto mojom rozhodnutí veľmi podporovala aj moja mama, napokon nebolo až také ťažké sa pre tento krok rozhodnúť. Deti by mali cítiť pomoc mám v zlomových situáciách a ja som to vtedy tak vnímala, že ma moja mama podporuje. Na gynekologickej ambulancii moje rozhodnutie lekárka i sestrička nekomentovali. Šlo to ako po masle. Porobili odbery, objednali vyšetrenia, vypísali odporúčanie na zákrok, všetko bežalo tak, ako malo. Úplne poľahky. Pochybné myšlienky sa mi zakaždým podarilo zadupať.Prišla noc pred zákrokom. Nervozita stúpala, bola som nepokojná. Sen, ktorý sa mi vtedy prisnil, mnou otriasol. Ocitla som sa na lúke. V tráve sedelo asi desaťročné dievčatko. Malo vrkoče. Pozrelo sa na mňa a povedalo: „Mamička, pod ktorý kameň ukryješ moju dušičku?“ Zobudila som sa celá spotená a bolo mi jasné, že sa musím pozrieť pravde do očí. Z dvoch možností vybrať jednu. Úzku alebo širokú. Do zákroku ostávalo pár hodín. Rozhodnutie bolo v mojich rukách. Ako sa mám rozhodnúť? Pracovná zmluva na dobu určitú do konca školského roka, ubytovňa nepovoľuje bývanie s deťmi. Ponovembrový chaos mi veľké možnosti neponúkal. Nemala som žiadne istoty. Ako sa mám rozhodnúť? Do rána som plakala, žalúdok sa mi chvel. Ráno som telefonovala do nemocnice, že neprídem. Pamätám si, že na druhom konci telefónu sa sestrička veľmi potešila. Zablahoželala mi, chápete, zablahoželala mi. Nezabudnem jej to. Potom som išla k mojej gynekologičke, vrátiť papiere. V ordinácii zavládla radosť. Sestrička vzala papiere, roztrhala ich, hodila do koša a keď videla slzy v mojich očiach, tak ma objala. Úplne neznáma žena. Obidve sa tešili a lekárka mi vystavila tehotenskú knižku. Keď mi ju dávala, povedala: „Mamička". Hoci mi nikdy nedali najavo, že k interrupcii majú negatívny postoj, naozaj nefalšovane sa potešili. Tieto tri osoby ani len netušia, že boli prvými ľuďmi, ktorí sa na môjho syna tešili. Nemám totiž dievčatko s vrkočmi, ale syna. Jeho otec ho nikdy nevidel, neprejavil najmenší záujem. Výživné som musela žiadať súdnou cestou a podarilo sa to až po rokoch. So synom som sa pretĺkala, ako sa dalo. Keď poviem, že boli dni, keď sme nemali kde spať a čo dať do úst, tak neklamem. Nechcem na to spomínať. Iba ma strasie, keď počujem, že niekto má existenčné problémy.Dnes mám krásneho syna. Je veľmi nadaný a citlivý. Zo všetkých vnúčat ho má babička najradšej. Ale to už je iný príbeh.