Náš dom

Na Hore sme boli hodinu pred začiatkom omše. Usadili sme sa na kamenných stupienkoch, ktoré slúžia v prípade, keď sú bohoslužby vonku. Iba sme pokojne vnímali Levoču, ponorenú v opare, opíjali sa tichom a príjemnou atmosférou. Po chvíli sa na stupienkoch pod nami začali usádzať ľudia. Ale pánečku, akí ľudia. Skupinku ťažko mentálne postihnutých dospelých sprevádzalo zopár zdravých dospelých.„Dajte si vetrovky pod zadok,“ zavelila pani vychovávateľka a dospelé deti si nemotornými pohybmi rozprestreli svoje bundy a veselo sa pousádzali. Pani vychovávateľka vybrala z tašky rožky a rozdala všetkým deťom. Normálne sme mali pocit, že sa ujde aj nám. Dokonca, keď jeden vychovávateľ začal skupinku fotiť, nezdržali sme sa smiechu, lebo určite zachytil aj nás. Bol to taký zvláštny pocit. Začala som ich pozorovať. Dospeláci jednali so svojimi zverencami naozaj ako s deťmi – ktoré zostali v duševnom vývoji kdesi na úrovni troch – možno piatich rokov. „Paľko, jedz..., utri si ústa..., daj sa napiť aj Aničke..., nie teraz nemôžeš..., tu sa musíš správať ako veľký...," také a podobné pokyny odznievali na adresu zverencov. Malá panika: „Kde je Janík, nevidel niekto Janíka?“ Bol našťastie pri stánkoch a celý natešený sa vrátil ku skupinke. „Aj ja oem uiť,“ rozhodol sa jeden z chlapcov. „A čo si pôjdeš kúpiť?“ spýtala sa ho nežne možno že aj jeho mama. „Oavovú ižu.“ „Joj, môj zlatý, tu rozprávkové knižky nemajú." Belasé oči na chvíľku posmutneli, ale voda so sirupom mráčky z tváre zahnala. Neodolala som a spýtala som sa jednej panej, ktorá sa práve nezaoberala žiadnym z detí: „Dovolíte, prosím, ja píšem na blog SME články a vy ste ma mimoriadne zaujali. Mohli by ste mi niečo o sebe porozprávať. Pani to zjavne potešilo. V momente sedela na našej karimatke.„Prepáčte, som trochu zaskočená, o nás má málokto záujem. Som predsedníčka Občianskeho združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím i mama jedného z detí. Volám sa Ľubica Cehlárová. Sme zo Spišskej Novej Vsi a sama vidíte, čo je našou náplňou – dať zmysel života týmto deťom. Oni nie sú naši klienti, berieme ich ako naše vlastné biologické deti. Vlastne to už nie sú deti, ale dospelí ľudia.“ „Ani Janík?“ neveriacky krútim hlavou. „Janík už mal dvadsať,“ pousmiala sa pani riaditeľka. Sme sústredení v jednom objekte v Spišskej Novej Vsi, ktorý sme si pomenovali „Náš dom“, lebo to naozaj tak cítime. Máme 13, od zajtra už 15 detí, niektoré sú v Našom dome natrvalo, iní denne dochádzajú. Vidíte, Paľko, ktorý sa pred chvíľkou dusil rožkom, je môj syn. A pán, ktorý nás fotil je môj manžel.“„Prepáčte, vy ste občianske združenie, nie kresťanské, prečo ste s tými deťmi prišli na Mariánsku horu?“ nedalo mi.„Joj, aká filozofická otázka“, zavzdychala pani riaditeľka. „Prečo? Myslím, že človek by mal vyhľadávať po celý život dobro a Boh je jedno z najlepších dobier..., vlastne najlepšie...“ „A mohli by ste mi porozprávať, ako to u vás funguje, a prečo to vlastne robíte?“ „Viete čo, pošlem vám jednu vychovávateľku – pani Martu Regecovú, ona vám to porozpráva. Jemný dotyk rúk, poďakovanie a už pri mne sedela pani Regecová. Mala trošku trému, ale napokon, ja tiež. Tu je jej vyznanie:V Našom dome pracujem od začiatku – teda od februára minulého roka. Je to náročná práca, ale veľmi pekná. Niektoré naše deti majú sociálne či hygienické návyky, niektoré to musíme naučiť. Denne s nimi máme nejaký program, často chodíme na výlety a prechádzky, každý pracuje podľa svojich schopností, či už v záhrade, pri praní, vešaní bielizne, žehlení. Poniektorí vedia aj pliesť. Dokonca sa nám podarilo s nimi nacvičiť dve divadielka – je to skôr pantomíma s krátkymi replikami, ktoré si dokážu zapamätať. Je to pre nich veľmi náročné, lebo každá repríza je vlastne premiéra. A po čom túžia tie deti najviac? Po láske a pohladení. Dostáva sa im toho u nás plným priehrštím.“Toto pani Regecová ani nemusela hovoriť. Bolo to vidieť, ked ich dospelí za ruku sprevádzali po lúke, lebo už nemohli obsedieť, keď im pohládzali tvár, lebo pociťovali skrivodlivosť, keď si deti navzájom prejavovali sympatie objatím, či výmenou sirupovej vody. Ešte veľa mi mohla pani Regecová rozprávať, no jej deti sa už mrvili a chceli ísť na prechádzku. Rozlúčili sme sa a ona, uchopiac nedočkavú dlaň dieťaťa, vyyšieho o hlavu od seba, poodišla.Mala som slzy na krajíčku. Nie z tých postihnutých detí. Oni boli šťastné a spokojné. Ja som jednoducho tak veľa lásky pokope už dávno nevidela. Tohtoročná Levoča bola nádherná.