Kňaz na úvod priniesol veľký drevený kríž. Bolo vidno, že kríž je ťažký a kňaz má čo robiť, aby udržal balans. Po úvodnej modlitbe ho odovzdal najbližšej dvojici a tá po prvom zastavení ďalšej. Tak to šlo až do konca. Všetci boli pohrúžení, pohnutí, zamyslení. Na konci pobožnosti, keď už ľudia vychádzali z kostola, sa jeden z dvojice takto prihovoril svojmu spoločníkovi:
„Počuj, nebol ti ten kríž priťažký? Mne sa zdalo, že ho nesieš iba ty.“
„To nemyslíš vážne, ja som bol presvedčený, že ho nesieš iba ty a fakt som sa snažil ti pomáhať.“
Vtedy sa im pohľady stretli a oni pochopili. Tým, že kríž niesli obaja, nezdal sa im ťažký, dal sa uniesť.
Aj toto je jeden z odkazov Veľkej noci. Nebyť zahľadený do seba, ale pozerať okolo. Je mnoho tých, ktorí už nevládzu, lebo sú na svoj kríž –nech už má akúkoľvek podobu- sami a preto slabí. A som tu aj ja, so svojím krížom –nech už má akúkoľvek podobu. Ak o ňom nikomu nepoviem, nikto mi nepomôže ho niesť. Ale ak sa odhodlám, určite sa nájde niekto, kto mi pomôže.
Kresťanstvo je o vzťahoch, medzi človekom a Bohom, ale aj medzi ľuďmi navzájom. Ak ho chcem žiť naplno, nemôžem byť zatvorený v ulite. Mal by som ponúkať nezištnú pomoc tým, ktorí na ňu čakajú a dovoliť, aby aj mne niekto pomohol, hoci by sa mi zdalo, že je odo mňa slabší a ja to zvládnem sám.
