Manžel, chúďa, spí dnes v obývačke na gauči. Nie, nepohnevali sme sa (ani neviem, kedy naposledy). Iba spí spánkom spravodlivých. Včera mali vo firme novoročné posedenie, pri ktorom môže vypiť každý koľko hrdlo ráči. A keďže hrdlo môjho manžela asi včera ráčilo dosť, a keďže jeho zamestnávateľ bol, zdá sa, veľkorysý..., zvyšok si domyslite. Čo najtichšie prechádzam izbou, robím najnevyhnutnejšie cupi lupi a na dvore sa mením na babu jagu (alebo na babu Jagu? Vyberte si. Word vyčervenil obidva výrazy).
Sliepky absolútne nechápu. Bodaj by aj. Sú to mládky a metrový sneh ešte nazakúsili. Otvorila som dvierka na kuríne, pristavila rebrík, buď pochopia, alebo...
O chvíľku cupitám po ceste. Hľadám nejakú vychodenú koľaj. Márne. Veď vravím, tí normálni sú ešte pod duchnou. V kostole sú lavice obsadené poredšie, skoro vôbec. Aj cez zarosené okuliare poľahky triafam do tej svojej. Je prázdna. Pravá loď nášho kostolíka, druhá lavica... Podobne je to v prvej, tretej i štvrtej lavici za mnou. Ďalej nedovidím. Ako vravím, tí normálni sú ešte pod duchnou. Svätá omša je v plnom prúde. Tichá, tichúčka, tak ako to mám rada. Bez gýčov a módnych prehliadok. Iba Boh a ja. Pri čítaní evanjelia pookrejem pri vete: "Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov." To však ešte nie je ono, to príde až potom.
Po modlitbe Otče náš, si v katolíckych kostoloch podávame ruky a želáme Pokoj. Ja som ho dnes nemala komu popriať. Bola som osamotená. Nevdojak som sa v tej chvíli pozrela na nášho pána farára. A teraz to príde: On sa nevdojak pozrel na mňa. Sklopili sme zrak a opäť sme pozreli na seba. V duchu som mu popriala Boží pokoj. Aj ja som ho prijala. Neviem, čo by som k tomu dodala. Nič mi nenapadá. Snáď len, že to bolo nádherné a že sa oplatilo kvôli tomu vstať.
