Pomýlila som sa, prepáčte

Až prišiel prvý pracovný deň tohto roku. Vodič autobusu mi ráno pri nastupovaní oznámil, že desaťkorunáčka nestačí, že musím pridať ešte štyri koruny. Uf, dosť veľa, pomyslela som si. 40 %ný nárast nie je zanedbateľný. Prepravná spoločnosť – BUS Karpaty s.r.o. v Starej Ľubovni však na nás – lenivších – pripravila pascu. Kto bude používať čípovú kartu, nezaplatí 14 ale iba 11 korún. Tento rozdiel sa mi zdal dosť zaujímavý. Na ďalší deň som svoju čípovú kartu z tašky vyhrabala a ráno víťazoslávne priložila k čítaciemu zariadeniu. Vodičovi div že nevypadli oči z jamôk, lebo mu tam naskočil nejaký error. „Máte zablokovanú kartu,“ odpovedal lakonicky a ja som bola opäť ľahšia o 14 korún. Keby som sa aspoň viezla dlhšie – ale nie, stále iba tie tri kilometre. Manžel s čípovou kartou zašiel do pokladne našej prepravnej spoločnosti a dal ju odblokovať. Prebehli medzi nami asi tri telefonáty, lebo v BUSe tvrdili, že som si ju dala zablokovať, pričom to nebola pravda. Prečo by som si ju dala zablokovať, keď som ju nestratila. Iba som ju jednoducho prestala požívať. Akože ju odblokovali a akože malo byť do troch dní všetko v poriadku. Na tretí deň som opäť priložila kartu k čítačke. Tentokrát už menej víťazoslávne, lebo čo ak predsa. A dobre som spravila. Karta bola stále zablokovaná. Manžel mi vysvetlil, že keďže do troch dní spadol víkend, je logické že nebola aktivovaná. Síce som nerozumela, ale poslúchla som. O tri dni som neveriacky priložila kartu. Vodič sa usmial od ucha k uchu. Ja tiež. „Pani, stále error.“Nasledoval telefonát do BUSu. Pani to bolo veľmi ľúto, veľmi ju to mrzelo, bolo jej to trápne, ešte sa s takým prípadom nestretli...„Z toho ja nič nemám,“ začala som byť nepríjemná. „Denne precestujem o 6 korún viac. Keby vám na mne ako na klientovi záležalo, tak mi dáte novú kartu a bez poplatku,“ razila som svoju teóriu.Pani v pokladni to zobrala osobne. Vravela, že jej krivdím a ja som sa jej snažila vysvetliť, že kritika nepadá na jej hlavu, ale na BUS Karpaty s.r.o. Bolo to dosť nepríjemné. Napokon sa rozhodla, že moju kartu pošlú kamsi do Žiliny, zrejme tomu, kto ju stvoril. Opäť cesta na opačný koniec mesta, odovzdať kartu. Po nejakom čase sa mi ozvala, že v Žiline sa chytajú za hlavu (alebo tak nejak) že sa im ešte také čosi nestalo a keďže uplynula dvojročná záručná doba, tak...„Viete čo,“ uzavrela som túto epizódku: „vykašlite sa na to, ja si kúpim novú kartu a tú pôvodnú môžte vyhodiť.“Tej pokladníčke to bolo veľmi ľúto a bla, bla, bla. Ja som však z toho nič nemala, vlastne mala, čistú dennú stratu: 6 korún. Dala som si kúpiť novú kartu v inom meste, kde je podstatne lacnejšia.Dnes v práci mi zazvonil telefón. Nič výnimočné.„Pani Hubeňáková, dobrý deň, tu BUS Karpaty Stará Ľubovňa,“ pani už poznám po hlase.Nalaďujem vážny až odmeraný hlas. „Dobrý. Prosím.“„Vaša karta sa naozaj nedá opraviť a aj keď je po záručnej dobe, naša spoločnosť sa rozhodla v rámci dobrých vzťahov, že vám vrátime 180 korún. Prídete si po ne osobne?"Dostali ste už niekedy po hube? Ja áno. Dnes. Až tak, že mi spadla sánka. Takže milá moja prepravná spoločnosť, ďakujem, že ma beriete ako klienta a nie iba ako kus.