Pripútajte sa, prosím

V pohode sme minuli Starú Ľubovňu a blížili sa k Hniezdnemu, za nami osobné auto s evidenčnou značkou DS, pred nami BA. -Aký veľký svet,- žartovali sme. Počasie ideálne, cesta prehľadná. Bratislavské Daewo Tico pred nami išlo dosť pomaly, a tak nebol najmenší dôvod neobehnúť ho. Stalo sa však čosi -na rovnej ceste- ťažko predvídateľné. Keď sa manžel pripravoval na predbiehací manéver, Tico nebezpečne zišlo na pravú krajnicu a v tom vyletelo, otáčajúc sa ako zápalková škatuľka, do vzduchu. Vnímala som ešte akési iné mihnutia a zrazu Tico ležalo v priekope na streche na ľavej strane cesty. Celé sa to udialo neuveriteľne rýchlo. Našťastie nešlo nič oproti a môj muž i vodič za nami dobre zareagovali, lebo nebyť týchto priaznivých faktorov, sme tam zošrotovaní na kope všetci.Okamžite sme vybehli z auta. Tie mihnutia vo vzduchu, ktoré som nevedela identifikovať pri rotovaní Tica, bola osádka auta, ktorá sedela na zadných sedadlách. Dievčina ležala blízko pri aute, jej mladší brat uprostred cesty a ďalší v priekope. Dievča vstalo samo. Chlapec na asfalte ležal v čudesnej polohe. Podišla som k nemu a jemne podrgala. Otvoril oči. Nakázala som mu pohýbať rukami a nohami. Podarilo sa. Vedel ako sa volá. Bol úplne popolavý. Posadili sme ho do nášho auta a otcovi sme nakázali, aby s ním rozprával. Najhoršie bol na tom Peťko v priekope. Telo mal dokrčené ako akrobat. Začali sme ho preberať k vedomiu, no nedarilo sa. Napokon predsa zareagoval, ale bol dosť mimo. Opäť tie isté pokyny. Pohýbať rukami, nohami, šlo to. V pravom líci mal dieru, bolela ho noha, ťažko dýchal. Manžel doniesol lekárničku, pán z DS privolával záchranku. Začala som mu ošetrovať poranenia, ale ruky sa mi neuveriteľne chveli. Nemohla som rozbaliť obväz. Mysľou mi prebehlo, čo by sa stalo, keby v tom momente šlo niečo oproti a tak podobne. Najhoršie na všetkom bolo, keď z auta po štyroch vyliezla vodička – mama detí a jej synovec. Pribehla k chlapcovi a potom to začalo:-Peťko, odpusť mi, čo so vám urobila.--Mamka, ja ti všetko odpúšťam a nehnevám sa na teba.-Peťko, ľúbim ťa.--Mami, aj ja ťa ľúbim.-Prišla aj sestra, ktorá bola zranená najmenej. Vyzliekla si šaty a podložila mu ich pod hlavu. Ostala v spodnej bielizni.-Peťo, odpusť mi, že som bola na teba tak často zlá. Ľúbim ťa.--Ty mne odpusť. Ľúbim ťa.-Nemohla som počas takého rozhovoru ošetrovať rany. Plakala som s nimi. Pán z DS ma upokojoval:-Pani, netraste sa, veď sa dokopy nič nestalo, žijú.-No mňa ten rozhovor úplne vyviedol z miery. Záchranka, policajti i hasiči prišli takmer okamžite. Peťovi sa ťažko dýchalo, spevnili mu krčnú chrbticu a všetkých brali na vyšetrenie. Ešte sme chvíľu hľadali po priekope slnečné okuliare a topánky, ktoré odstredivou silou zaleteli nevedno kam.