S Bohom, Martin

Bol október 1988. Už som bola tri dni na pôrodnici, pomaly som sa zberala domov. Ráno som na vedľajšej posteli zbadala tvoju mamku, moju bývalú susedku. Nechcelo sa mi veriť, že sa jej narodilo dieťatko. Taký poškrabok; tvoji súrodenci sa na teba veľmi tešili a vyberali ti meno. Doniesli nám deti na kojenie, ale tvojej mame nie. Sestrička jej len čosi pošepkala a ona posmutnela. Podvedome sme svoje uzlíky pritlačili bližšie k sebe. Nepriniesli ťa ani na druhé, ani na tretie kŕmenie. Šepkalo sa, že čosi nie je v poriadku. Potom som ťa na novorodeneckom uvidela. Malinkatý, chudulinký, bledučký. Kŕmili ťa po kvapkách. Keď ma na nemocničnej chodbe uvidel tvoj natešený otec, hneď sa pýtal, že ako sa vy s mamou máte. Nepovedala som nič. So sklopeným zrakom som šla zavolať tvoju mamku.Bývali sme na opačných koncoch dediny. Odvtedy som ťa videla asi dva razy. Boli ste na vychádzke a tvoj ocko ťa niesol „na koňa.“ Páčilo sa ti pozerať takto na svet. Keď som dnes dobehla do nášho Domu nádeje, práve pribíjali veko truhly. Už som ťa nevidela. Počasie bolo pod psa, ale prišlo sa s tebou rozlúčiť veľa ľudí. A musím ti povedať, že všetci ticho plakali. Aj chlapi. To nebýva. Bol si asi najťažšie postihnutý v našej dedine a napriek tomu (alebo možno práve preto) vaša rodina prekypovala láskou. Starali sa o teba, najlepšie ako mohli. Tvoja krížová cesta je zavŕšená. Niekto by povedal, že nemala zmysel. Mala a veľký. Ako to povedal v príhovore náš pán kaplán, mala význam predovšetkým v tom, aby sme si uvedomili cenu zdravia a nepremrhali ho. Po druhé preto, aby sme mohli konať dobro ľuďom, ktorí nám to nijakým spôsobom nebudú môcť oplatiť. A po tretie: zakaždým, keď vidíš bezmocného človeka, je to akoby živá pripomienka, že on nemôže robiť nič a ty môžeš. Využívaš to? Bol si učiteľom a ani si o tom nevedel. Bolo to priveľa silných slov, ktoré zasiahli všetkých až do najhlbšieho vnútra.Možno to bude pre tvojich rodičov úľava, už nebudú musieť 24 hodín denne dbať o to, aby zabezpečili tvoje potreby, aby sa ti nič zlé nestalo. Ale určite im budeš veľmi, veľmi chýbať. Lebo okrem starostí si do vašej rodiny priniesol aj veľa lásky a úcty k životu.Spomenula som si na pohrebe aj na niektoré mamy z blogu, ktore prežili, či prežívajú čosi podobné vo svojich rodinách. Zakaždým nezabudnú zdôrazniť, že to vnímajú pozitívne. Po dnešnej skúsenosti im akosi lepšie rozumiem a vzdávam im svoj obdiv, že to dokážu.