Keby ste neboli celkom leniví, zistili by ste, že môj pilotný článok bol spojený nie len s blogom, ale aj s mojimi naozajstnými narodeninami. Na blogu to postrehli Blanka a pes13.
Včera mi boli zablahoželať jedni priatelia (Našťastie, starší odo mňa:-) Viete čo ma šokovalo? Laco (Irenkin manžel) mi spomenul, že si ma pamätá z jedného vystúpenia v materskej škôlke. Prisámvačku, do včera som si bola istá, že si to pamätám len ja. Vystupovali sme pri príležitosti (asi) VOSR. Ja som spievala pesničku, Išlo dzifčatko, hore lučkami, malo fartušek s bombeľečkami, ej malo, malo, ale neznalo... Bola to pesnička, ktorá s tými revolučnými neladila, a zrejme preto zarezonovala. Môžbyť, spôsobili to aj moje spevácke kvality. Nemohla som uveriť, že Laco si toto pamätal už toľké roky. Ja si matne spomínam, že som si vtedy nervózne zhŕňala svetložlté krepsilonové šaty, ktoré nám ktosi cez červenú oponu poslal z Ameriky a vyťahovala pančušky, ktoré na tenkých nôžkach vytvárali nevábne záhyby. Na hlave som mala kohúta; pre neznalých upresňujem, že to bol pútec vlasov zhrnutý z temena hlavy, stočený do trubičky a pripevnený sponkou. Škoda, že nemám skener, cvrkli by ste si. A čo ma zaskočilo pri tomto rozhovore? Bola som odhalená, zaskočená. Do včera som verila, že túto spomienku mám iba ja jediná na celom svete a uchovávala som si ju, ako oko v hlave. Nikdy by som sa o nej nedokázala s nikym porozprávať. Bola len a len moja. Včera som bola identifikovaná, akoby prichytená pri čine. Razom sa mi zdalo smiešne, schovávať sa za neurčité vyjadrenia ohľadom veku. Mám 50 a štyri dni. No a čo! Večer mi zavolal Gabik Burdej, že za našu rodinu slúžil omšičku a jedna blogobikerka na nás myslela a vôbec, má to zmysel, aj keď sa mi 9. marca zdalo, že absolútne nie.
Ešte by sa patrilo vyhodnotiť moje naj články, ale to predsa nie je dôležité. Snáď len kratúčko: toto je môj jubilejný, 153. článok - veľmi symbolické číslo:-) ale čo je podstatné, všetky som písala s láskou a pre vás.
