Vizionársky sen (fejtón)

Na začiatku v ňom bolo veľa rozdžavotaných detí, ktoré na esbeeskármi stráženom parkovisku vystupovali z čiernych limuzín a kamsi sa hrnuli. Všetky boli slávnostne vyobliekané a radostne naladené. Sem-tam sa medzi nimi mihla aj postava učiteľa, ktorý v bezchybnom obleku a dobrej pohode kráčal s davom. "Kam to len všetci idú," mudrujem si vo svojom sne. Až neskôr zbadám, že celá skupina sa valí do novučičkej školy, ktorá ich láskavo prijíma do svojich útrob. Budova je riešená v netradičnom štýle, opláštená mramorovými tabuľami, je perfektne zateplená, má umne urobený nielen exteriér ale aj interiér. Všade samé moderné prvky - sklo, kov, klimatizácia, veľkoryso riešené učebne, kabinety i spoločné priestory. Pri každej lavici počítač, prosto úžas. Aj najmenšie detaily sa pýšia moderným dizajnom. Žiaci i učitelia s úplnou samozrejmosťou prijímajú tento komfort a každý si hľadá svoju triedu. Džavot pomaly utícha a začína bežná rutina, deti -sediac na ergonomických stoličkách- počúvajú alebo aj nepočúvajú výklad učiteľov a podvedome i napriek prísnemu zákazu pedagógov, ostrými predmetmi vrývajú do školských lavíc svoje prvé AB + CD = veľká láska. Čakám, že sen takto príjemne skončí, ale kdeže. Opäť som sa nevysvetliteľným spôsobom, ktorý je možný iba vo sne, ocitla na ulici. A tu znova -nevedno prečo- dav ľudí. Síce menší aj skromnejšie oblečený do fádnych šiat, ale zaujal ma predovšetkým tým, že putoval vytýčeným smerom. Schádzal kamsi krivolakým chodníkom a kamže to zamieril? Vpredu sa začína rysovať akási budova. Nie, nie je to budova, je to len stavenisko..., alebo žeby to predsa len bola budova? Hej, už to vidím. Časť stavby je funkčná, dokonca vymaľovaná, tuším dvojfarebne. Nad úzkymi vchodovými dverami sa skromne krčí obitá firemná tabuľa, z ktorej čítam, že v tejto budove sídli peňažný ústav, s ktorým je naša budúcnosť istejšia. Fádne oblečení ľudia vchádzajú do jej útrob a začínajú úradovať. Priestory nie sú nič extra, interiér je zariadený úplne štandartne, na dvoch miestach je dokonca zamoknutý strop s opadávajúcou omietkou. Exteriér potencionálnych klientov skôr odrádza ako priťahuje. Blíži sa obed. Otrávení bankoví úradníci opúšťajú svoje tvrdé stoličky a absolvujú známu cestu do staničného bufetu, aby si vyhladovaní mohli zjesť svoj obed. Noc sa kráti a s ňou sa blíži aj koniec môjho pastelového sna. Ráno sa ani tak nezamýšľam nad obsahom tohto nezvyčajného príbehu, skôr ma zaujíma, či je normálne snívať vo farbách.