Ráno som sa zobudila a poznáte to, klasika. Všetko ma bolelo, navyše aj moje podozrenie na teplotu sa ukázalo byť opodstatnené.
Hlavou mi prebehlo včerajšie popoludnie. Venčila som psa len v tričku s krátkym a zvedavá susedka na mňa z okna kričala: "Kaťa, a ty si ešte chrípku nemala?" Ja som sa len pousmiala a v duchu som si vlastný organizmus chválila za jeho obranyschopnosť..."Teta, keby ste vy vedeli..."
Nuž som sa teda zázračným spôsobom vykopala z postele, že si zoženiem nejaký paralen či čo. Po ceste som stretla brata. "Čo ti je?", spýtal sa a na malinkú sekundičku sa mi zazdalo, že aj oči od telky odtrhol.
"Všetko ma bolí."
"Si zrob čaj, nie?"
"Hej, keď tak veľmi chceš, tak mi ho ty zrob..."
Paralen som nenašla. Brat stále nepreukazoval neodbytnú túžbu mi ten čaj spraviť ako som predpokladala,a tak som svojmu ledva stojacemu telu zavelila "Smer posteľ!"
Po chvíli sa však brachač predsalen prekonal, doniesol mi čaj, ba aj paralen.
"Tu máš paralen. Ale neukazuj ocovi. Hneď by ho chcel. A tu máš aj sprej do hrdla, to som šlohol od neho. Pssst!"
Netrvalo dlho a prišla z plavárne aj moja akčná mamička. Doniesla mi céčko so zinkom, ale nie celú krabičku.
"To vieš. Oco. Čo si v tejto rodine neukryješ, nemáš..."
Navyše pritiahla k mojej posteli step (aká som rada, že sa moja izba počas môjho štúdia mení na čoraz sofistikovanejšiu telocvičňu...) a vyložila tam všetky lieky, ktorých sa dobrovoľne pre mňa vzdali. Bola som dojatá.
Následne prišiel otec. Sadol si ku mne na posteľ a hladkal psa, ktorý mi ležal na nohách. Trošku závistlivo poobzeral môj step (ale fakt mu nechcem krivdiť, lebo bolo na ňom vidieť, že sa ovláda), akurát sa ma spýtal, odkiaľ mám ten sprej do hrdla, na čo som sa zatvárila vrcholne hlúpo a povedala som, že od brata. Zabralo to.
Dobre som sa vyspala a po pár dňoch som skutočne už takmer úplne fit. A tak len v slabej chvíľke mi hlavou vrtne či to predsalen nie je trošíčku divné, že u nás doma má každý vlastné lieky, navyše dôkladne ukryté pred ostatnými. Ale zase oceňujem, že mi dali...:-)
