Katarína Hybenová
(Príliš) veľké očakávania
A tak sa to stalo. Opäť som uverila svojim očakávaniam. Strašne som im chcela uveriť. Chcela som veriť, že všetko je iné. Ako keď zavriem oči, narátam do desať a spoza zákruty ide autobus.
Ukrutne závislá na melónových žuvačkách, fialovej farbe a na twitteri. Neobsedí. A fotí het... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Máme doma študenta, Slovné fotky z New Yorku, Medziľudské vzťahy, Čo ma bavilo, Len také žvásty, V ríši divov alebo technológie, Slovné fotky z Prahy, Leuvenské Erasmus Storky
A tak sa to stalo. Opäť som uverila svojim očakávaniam. Strašne som im chcela uveriť. Chcela som veriť, že všetko je iné. Ako keď zavriem oči, narátam do desať a spoza zákruty ide autobus.
Bol čas obeda a ja som sedela na studenom schodíku za umelou palmou v kvetináči. V ruke som držala spotené číslo 126 a občas lenivo mrkla na svetelnú tabuľu, ktorá práve ukazovala tridsaťdeviatku. Keďže som si nevzala ani knižku ani walkmana, vyzeralo to na ukrutne nudnú hodinu čakania na úrade.
Sledujem, počúvam, vnímam ľudí. Neustále. Ľudia sú moje hobby. Sú rôzni. Nevyspytateľní, predvídateľní, deštruktívni, zlí, dobrí, obetaví, sebeckí... Baví ma len tak sedieť a učiť sa. Baví ma dostávať sa do neprebádaných životných situácií a učiť sa. Robiť si malý výskum, priučiť sa novú lekciu. Mojim celoživotným cieľom je zvládnuť ľudské vzťahy.
Hneď na začiatku sa bez mučenia priznám, že moja viera v dobro ľudí alebo aspoň v malinké dobré miestečko v ich duši, je takmer bezbrehá. Preto som po celý život verila, že politici sú v podstate dobrí ľudia a ich primárnym záujmom je všeobecné blaho... Ale keď sa priamo pred mojimi očami odohral prerod zo zapáleného a idealistického jedinca na monštrum bažiace po moci, mojou izbou sa rozľahol bolestný cynický smiech a sťa mača som začala rozliepať očká a zisťovať ako to vlastne chodí.
Niektorí zvyknú často vravieť, že majú depku. Vlastne všetci zvykneme z času na čas vravieť, že máme depku. Je to však skutočná depresia alebo len máme zlú náladu? Je to depresia alebo nám len niečo nevyšlo podľa našich predstáv?
V poslednej dobe na každom druhom kroku narážam na niekoho alebo na niečo, čo zatracuje ľudí, ktorí venujú čas svojmu vzhľadu. A zatracovaní nie sú len tí extrémisti, ale aj ľudia ako napríklad ja.
Poznáte to, keď vás niečo tak spravodlivo rozhorčí? Stačí aj drobnosť, ale dôležitý je ten pocit, že vám bolo ublížené, že ste boli nepochopený, a že ROZHODNE pravda stojí po vašej pravici...
Dnes som bola prvý krát na francúzštine vo Francúzskom inštitúte. Lektor meškal asi 5 minút. V triede sedelo 15 nepríjemne sa cítiacich navzájom sa nepoznajúcich ľudí.
Mala som asi 10 rokov, mamka bola každý druhý víkend na školení v Košiciach :-)
Alebo ako som si dala predsavzatie o písaní pochvalných komentárov, kedykoľvek sa mi článok páči a vyvažovať tak nepriaznivý pomer zlé : dobré komentáre, ktorý je momentálne asi 10:1.
Moji priatelia sú príšerní, hrozne ma štvú, iritujú do nepríčetnosti a robia všetko úplne naopak.
Potľapkávanie po pleci, obdivné pohlľady príbuzných i známych. Ste uvádzaný ako žiarivý príklad hodný nasledovania na každej stretávke zo strednej školy, ba aj rodinnej oslave. Skrátka, na Slovesnku sa vám dostáva uznania? Nežijete alebo nepracujete náhodou v zahraničí?