Ukrutne závislá na melónových žuvačkách, fialovej farbe a na twitteri. Neobsedí. A fotí het... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Máme doma študenta, Slovné fotky z New Yorku, Medziľudské vzťahy, Čo ma bavilo, Len také žvásty, V ríši divov alebo technológie, Slovné fotky z Prahy, Leuvenské Erasmus Storky
Ešte pred 6 rokmi nikto nepochyboval a ctil tvrdenie, neblaho empiricky overené mnohými, a síce, že vzťahy na diaľku nefungujú*. Toto je smutný článok o bohovskej, revolučnej technologickej vymoženosti - o Skype a o tom ako Skype v miliónoch ľudí krížom krážom po celom svete vyvolal falošný pocit, že svet je menší ako v skutočnosti je a že ten vzťah na diaľku sa v pohode zvládne.
Včera som bola v kine na nový Svěrákov film Vratné láhve. Celkom v pohode film. Jediné, čo ma mrzí, že skôr ako čokoľvek z deja filmu, sa mi v hlave vybaví minimálne 10 produktov, ktoré sa vo filme neobjavili náhodou. To, čo sa v posledných rokoch deje v českých filmoch by sa dalo nazvať hard-core product placement.
Bála som sa ako budem žiť. Pol roka bez neho. Presne 230 dní bez prvého ranného bozku, presne 230 večerov, kedy nezáleží na programe, lebo podstatné je, že sme spolu.
Bol jeden z tých minulých, ukrutne chladných dní. Moje hodinky ukazovali päť minút po tom ako mala doraziť kámoška na spoločný obed. To, že stojím pred blbou reštikou mi došlo až o chvíľu. Ocitla som sa v takej malej časovej slučke.
Nedávno som sa v jednom svojom článku venovala novej, nie príliš vydarenej stránke www. czech.cz. A tak si ju opäť po čase čítam, že reku čo je nové. A ono je nové toto... Obzvlášť dobre si prečítajte štvrtý odsek... Ak vám to stále nedocvakáva, tak ešte raz môj nie príliš lichotivý článok. Dobré, čo? No comment....
Práve čítam Frankensteina. Ide mi to trochu pomaljšie, lebo Frankiemu venujem krátkych, presne 35 minút počas mojej cesty do práce, ale o to intenzívnejšie vnímam samotný text. BTW, tušili ste, že klasické horory sú nad očakávania skvelé? Tak napríklad tento citát. Krásne reflektuje to, čo si myslím o 20 hodinovom pracovnom dni.If the study to which you apply yourself has a tendency to weaken your affections, and to destroy your taste for those simple pleasures in which no alloy can possibly mix, then that study is certainly unlawful, that is to say, not befitting the human mind.
Ako má teda človek zistiť, že ten malý tam vzadu tak vehementne hlásiaci sa a vykukujúci spoza chrba pána Božského, Rhetta či Marka Darcyho, je ON? Ten pravý...
Je hodina niekoľko svetelných rokov vzdialená medzi obedňajšou pauzou a večerom. Húževnato prežúvam obrovskú melónovú žuvačku. Klimatizáciou vyschnutú kožu na tvári mi vysokou frekvenciou, pre ľudské oko nepozorovateľných blikov, ožiaruje monitor. Vzdychnem si a pýtam sa či som tu správne.
Milí moji, dnes vám nechcem povedať nič zaujímavé, tobôž nie dôležité a už vôbec nie pekné, ale jednoducho to chcem zo seba vyžmýkať ako posledné zvyšky šťavy z prastarého zoschnutého citróna...Lebo tak nejako sa práve cítim...
V to ráno mi bolo jasné, že ma čaká výnimočný deň. Že dnes sa rozhodne, na ktorý breh sa pridám. Že dnes to teda skúsim. Aké to je - byť jednou z davu opätkových sexi žabiek.
Keď som v sobotu ráno o piatej vyliezla z autobusu, moja mamička zalomila rukami a zkonštatovala, že na tom vidieku (rozumej hlavné mesto ČR) som sa pekne zopsula. Čo sa vzhľadu týka. O ostatom pomlčíme. A tak som v sobotu ráno povinne nabehla ku kaderníčke. Po pol roku.
Vraj či som prešla do nejakého dôchodkového piliera či čo... Jediný dôchodkový pilier, ktorý mám hlave je malá chajda na pláži. Nechám si hladkať vrásky poobedňajším slnkom a pustím sa do písania poslednej kapitoly fantasy ságy. Igi štýlovou prachovkov z peria exotického vtáka opráši prestížne matematické ceny, ktoré získal na mlada za rozbitie RSA šifry. Hneď na to vpíše víťaznú päťku do obriej megasudoky. A v hojdacom kresle zakrytá háčkovanou dekou bude spať moja mamička, ktorej som už dávno sľúbila starostlivosť na staré kolená a tú plážovú chajdu...Ktorý z pilierov? Ale veď si nerobte vrásky...
Má iba šesť rokov. Opatrne lezie po rebríku. Už len chvíľa a je na povale starej sýpky. Uvidí tam hniezdo, tak ako včera. Keď včera držala hniezdo v rukách, malé vtáčatká na ňu otvárali zobáčiky. A boli také krehučké, také malé. Dnes ich chce vidieť znova. Tak ako včera. Už len jeden krok a je na povale. V ušiach jej znejú údery bubnu. Dlane sa jej tak strašne potia. Už len stotina a vidí hniezdo... Ale iné ako včera. Vtáčence ležia mŕtve na podlahe, hniezdo vedľa ich modrastých tiel. Bubon jej duní v ušiach. Budú ťa zobať, až kým neumrieš. Do hrude, do rúk, do tváre. Za to, že si ich zabila. Kričí. Kričí z plného hrdla.
Deň Silnej ženy Zvoní budík. Je sedem hodín. Vonku je tma a ukrutná zima. Na treťom poschodí hobitínskeho domu svieti okienko. To vstáva Silná žena. Vylezie spod prikrývky a teší sa na nový deň. Tento pocit nepokazí ani zistenie, že radiatory sú opäť studené ako ľad. Po štyroch Pozdravoch slnka a pár Bojovníkoch jej krv už entuziasticky prúdi žilami. Sprcha, nízko kalorické, ale za to nutričné raňajky, perfektný mejkap, dobre padnúce oblečenie z príjemného materiálu. Pusa frajerovi, slúchadlá na uši. Hmmm. Nová Roisin Murphy. Do práce ide mladý právnický dorast.
Ja by som pokojne pristala na striedanie dvoch ročných období, pritláčam nos na výklad kníhkupectva. Máme ešte 20 minút. Mne by nevadili ani tri, vraví bejbi. Prvá polka jesene, keď sú také tie jasné dni a farebné listy na stromoch. Tak dobre, ale striktne by som oddelila prvú polku jesene od druhej. Tú druhú zrušíme. A aj zimu vynecháme, vyjednávam počas smrkania. Dobre, teda, vraví bejbi.
ONDROPlanéta: Zem. Kontinent: Európa. Štát: Česká republika. Mesto: Praha. Ulica: Týnská. Útulná kaviarnička. Príjemné pocity vyvolávajúce prítmie. Pár stolov je obsadených. Niekoľko turistov. Španieli a anglicky hovoriaci pár. Inde fotograf fajčí kamelky bez filtra a necháva mladú ženu prezerať si svoje fotky. Drevo je prevládajúcim prvkom interiéru. Na stenách visia cestovateľské artefakty.
Tenis je nepochybne jednou z mojich najobľúbenejších hier. S vervou a entuziazmom sa jej venujem už niekoľko rokov. Napredujem síce príšerne pomaly, dokonca niekedy to vyzerá, že nenapredujem vôbec, a z času na čas je to deevolúcia ako vyšitá. Tenis je ako láska, láska je ako tenis.
No čo si mi to...? No čo si mi to urobilo? A ty si tvrdilo, že nie si marťanská morbídna muška. Keď sme sa hrali na hryzací ordál. Ja som ťa hrýzla a ty pod prísahou, že s marťanskými morbídnymi muškami nemáš vskutku zhola absolútne nič spoločné, si držal až kým si nemal modrinku, potom si vykríkol. Z tejto hry vlastne niet východiska. Veď vieš ako to chodí s ordálmi. Keď nevydržíš si morbídna muška z Marsu, a keď vydržíš, tak je to voľajaké divné, čo je vlastne priamy dôkaz toho, že nie si nič iné len marťanská morbídna muška.
Aký to bol vlastne deň? Človeku to začne byť teda pekne jedno, keď má skúškové. Podstatné bolo, že mňa čakali 4 dni do skúšky zo správy, kamošku delili asi dva týždne od tresta, môjho frajera asi mesiac od bakalárky a jej frajera...Ja už ani neviem! A je to vlastne jedno. V každom prípade to vôbec nebol vhodný deň na karaoke.
Bolo príšerne horúce popoludnie. Práve sme s priateľom dojedli obedovečeru a vyvaľovali sme sa v našom akváriu (rozumej internátna izba). Idylka. Či skôr rutina? Keď tu zrazu ako blesk z čistého neba, napriek šialenej horúčave, plnému žalúdku a osemstostranovej učebnici na mojom stole, čakajúcej, kým sa do nej opäť ponorím... Mojím telom prešiel mráz, tak intenzívny ako len spomienky môžu byť!
