Zrak mi padol na malý zašitý sekáč, ako z iného sveta. Odrazu mi bolo absolútne jasné, že vo vnútri čaká kabát ako stvorený pre mňa. Nepamätám sa, že by som svojim nohám dala pokyn k chôdzi, v každom prípade o minútu na to, zazvonil zvonček upevnený nad dverami a ja som vchádzala do krámku.
Stará predavačka zdvihla oči od časopisu a pozrela na mňa ponad okuliare. Usmiala sa.
Priamo predo mnou bol zavesený úžásný kabát. "Do pekla" vravím si. "To je až príliš podozrivé... Keby bol aspoň niekde zašitý v zadnej polici, ale on tu na mňa hneď takto..."
Skrátka zdalo sa mi to príliš jednoduché, aby som odrazu vedela, že v tom obchode bude môj kabát a navyše, aby to bola prvá vec, ktorú po vstúpení uvidím. Tak som ho chvíľu ignorovala. Prezrela som si teda celý sortiment, pomaly pomaličky... Nejaké vecičky medzi nebom a zemou si predsa so mnou nebudú robiť, čo chcú. Po očku som však stále sledovala kabát. A predavačka mňa. Akoby tušila, že som si prišla po ten kabát, začala mi ho sama ponúkať a vychvaľovať do nebies jeho kapucku a podšívku.
Potuteľne som sa usmievala a skúsila ho. Ako uliaty. Akoby bol ušitý len a len na mňa...
Bolo mi jansé, že nemá zmysel ísť v protismere pohybu vesmíru a tak som v ňom rovno odišla.
Inak. Raz sa mi už podobná vec s vtiahnutím do sekáča stala. Vtedy som odišla v zelenej bundičke s kapuckou. Chodím v nej už päť rokov...
