Melónová žuvačka

Priamo pred mojimi očami sa odohráva možný scenár môjho života. Doštudovať, koncipientka, hypotéka, leasing, advokátka, manželstvo, dieťa... Tieto významné okamihy sú popretkávané dňami, ktoré plynú ako dravá, naoko stojaca rieka. Podobajú sa ako vajce vajcu. Zorvať sa v práci, nakúpiť žrádlo, otupieť pri telke, pri troche šťastia bude večer sex.

To všetko presiaknuté akýmsi iracionálnym strachom. Že čo ak to nebude takto. Presiaknuté iracionálnou chuťou sa stále ponáhľať. Aj keď nemám kam. Niečo ma ženie. Vnútorné napätie.

Nafúknem obrovskú melónovú bulblinu a pýtam sa či som tu správne.

Jediné, čo spôsobuje, že ma hystéria zatiaľ obchádza, sú sny. Aj tie dostávajú občas nafrak. Aká by som bola, keby tie plány nevyšli? Dokázala by som byť šťastná? Dokázala by som byť spokojná? Naozaj? Bez akejkoľvek sugerácie?

Som tu správne?

Sama seba za deň tisíckrát sklamem, že nie som taká aká by som mala byť. Prečo ma pália podrážky? Čo ak skutočne nedokážem žiť na jednom mieste? Čo ak nebudem šťastná, pokiaľ nezmením každé dva roky bydlisko. Prečo to, na čom pracujem vlastne vôbec nedokáže uspokojiť moje JA. Alebo aspoň jednu z jeho súčastí.

Na internete ponúkajú možnosť odísť do Ugandy ako dobrovoľník. Som ale príliš srab. Aj to ma štve.

Do úst si strčím ďalšie tri žuvačky. Ich porvch opatrne rozruším zubami a s výnimočnou starostlivosťou pracujem na ich spojení s ôsmimi ďalšími, už rozžuvanými.