Zrejme by som sa poobzerala po najbližšej telefónnej búdke (panebože, fakt netuším, nech rozmýšľam akokoľvek tuho, kde by mohla nejaká, v dosahu 5 minút chôdze, byť...) Povedzme, že keby som nemala mobil asi by som aký taký prehľad v tejto oblasti mala a búdku by som našla.
Fajn, mám búdku. Ale určite by som nemala drobné (telefónna karta? nebuďte malicherní...) Poobzerala by som sa po nejakej možnosti rozmenenia, čo by tiež nemusela byť až tak jednoduchá operácia ako sa na prvý pohľad zdá (skutočne sa nechcem rozpisovať o rozmohnuvšom sa jave okrádania predavačov pomocou šikovných trikov s rozmieňaním peňazí a s tým súvisiacou nedôverov voči komukoľvek mávajúcemu tete v trafike pred očami dajme tomu tisíckou)
OK, mám drobné. Volám priateľovi. Ale ani on nemá mobil, preto mu volám okľukou. Na vrátnicu nášho internátu.
Pani vrátnička nie je príliš vľúdna, ale po pár minútach ide zavolať priateľa na izbu. Spoločne prichádzajú k telefónu. Priateľ pochopí o čo ide a vracia sa na izbu, pozrieť sa na môj rozvrh visiaci na stene. Opäť sa ocitá na vrátnici (dúfajme, že postaršia pani vrátnička, privyrábajúca si na tomto mieste k dôchodku medzičasom nezabudla o čo ide a telefón nezavesila, ale to by už bolo drsné skomplikovanie situácie, preto túto možnosť radšej neberieme do úvahy)
Tak a môžem ísť na hodinu!(určite ale meškám...)
Tuším, že budete namietať, že som sa mohla ísť pozrieť napríklad na nástenku pri študijnom a zistiť si tú triedu, ale keď ono to tam nevisí! Asi kvôli tomu, že je to všetko na internete. Hmmm... Takže keby nebol ani internet, nemusela by som vôbec nikam volať. Stačilo by ísť obzrieť nástenky. A nepotrebovala by som ani mobil...
Niekedy mám máličko paranoidné predstavy o veľkej konšpirácií technológií sveta s cieľom dôkladne nám pozmeniť štruktúru života...
