Ale pekne poporiadku. Dlho som bola presvedčená o tom, že som ten správny typ človeka na to, aby som sa vydala študovať do zahraničia. Ale ako roky na vysokej leteli, ukazovalo sa, že to vôbec nie je pohodlné a človeku sa naskýta mnoho premnoho prekážok (aj závažných, ba priam srdcervúcich, napr. že ten najlepší chlap na svete by musel zostať doma). Takže som postupne pretrasformovala svoj postoj k zahraničnému štúdiu a začala žiť s tým, že teda nikam nepôjdem.
Ono, ale čo sa nestalo... Asi 6 dní pred uzávierkou erazmáckych prihlášok som sa začala budiť so studeným potom na čele a môj nenápadný vnútorný karieristický diabol ma začal podpichovať s rečičkami ohľadom zabuchnutia dverí "veľkého právnického sveta" priamo pred mojím nosom.
Nuž a začala som uvažovať či by som PREDSA LEN nemala ísť. Až to zašlo tak ďaleko, že som si povedala, že to PREDSA LEN skúsim...
V ďalšej časti tohto článku sa vám chystám ukázať ako sa rozhodne nemá podávať prihláška na zahraničné štúdiá. A zároveň sa začínam modliť, aby osud nebol tak krutý a nedopustil, aby môj školiteľ diplomovej práce niekedy navštívil môj blog.
Takže niekedy približne 4 dni pred podávaním prihlášok som teda učinila to ťažké rozhodnutie, že pôjdem. Ale ako sa veľmi rýchlo ukázalo, to rozhodnutie nebolo zďaleka najväčšiou komplikáciou za cestou "von". Ono k tej prihláške bolo treba doložiť zopár nepríjemných príloh, ako napr. odporúčanie nejakého pedagóga zo školy. Boh mi je svedkom, že na tak "mega anonymnej" škole ako je tá moja, sa podobné srandičky nevybavujú ľahko, pretože pokiaľ ste si tam len tak obyčajne študovali, nerobili ste niekomu poskoka alebo neboli predsedom nejakého "významného spolku pre spolok", tak vás nik z učiteľov nepozná. A nie je jednoduché len tak prísť a zahlásiť: "Pán docent X, odporučte ma niekam". Pán docent X si vás totiž premeria a zahlási, že vás vidí prvý krát v živote... (Čo je trápne, ale to nemusím ani dodávať.)
Nuž som teda započala pátranie v mojej nestálej mysli, s cieľom nájsť vhodného kandidáta, ktorému by môj ksicht nebol až tak úplne cudzí. Počas tohto pátrania prešli ďalšie drahocenné dni, až som sa ocitla v štádiu "do prdele zajtra treba podať prihlášku". A začal boj.
Dopachtila som sa na vybranú katerdru A a požadovala stretnutie s vybranou docentkou B. Sekretárka C mi však oznámila, že vybraná docentka B sa v škole nenachádza, ale dostupná bude UŽ o tri dni...
Bežím teda ďalej na druhú vybranú katedru D a požadujem stretnutie s vybraným profesorom E. Profesor E sa však ako na potvoru účastní konferencie v štáte F. Skúšam teda, či by nebol prítomný aspoň docent G alebo docentka H. Ani jeden! Došľaka! Skúšam teda zúfalo vystreliť do tmy: "Kto je teda dnes v škole?". Sekretárka mi odvetí, že je tu docent I, ale nemá konzultačky, takže si mám dať pohov. V tejto chvíli som už však veľmi neodbytná a vleziem za docentom I aj napriek varovaniam.
Docent I je na prekvapenie milý a moje nádeje opäť nadobúdajú zreteľné kontúry. Tak teda začnem, že či by som si u neho nemohla zadať diplomovú prácu (veď keď už bude mojím školiteľom, odporučiť by ma mohol, aj keď sa nepoznáme). Docent I súhlasí a pýta sa na oblasť môjho záujmu. Chvíľu si prehadzujeme slovíčka ako horúce zemiaky, až po chvíli mi docent I podpisuje papier zo zadaním témy.
No a blížime sa k vyvrcholeniu... Docent I sa díva na to zadanie, potom na mňa a zrazu ako by za mnou stáli všetci anjeli a diabli zároveň, sa ma pýta: "A nechcete ísť niekam na stáž? Ako váš školiteľ by som vám podpísal odporučenie..." (Fakt nekecám. Takto to prebiehalo.)
Ja takmer omdletá hlesnem: "Áno".
A tu niekde sa začína moja cesta "von".
