Takto to u mňa vyzerá približne raz za polroka. To je totiž obdobie, za ktoré zabudnem, že ja horory skutočne, ale smrteľne vážne pozerať nemôžem!
Po tých šiestich mesiacoch si vravím, že sa možno nebudem v noci báť, že je to predsa smiešne, aby som sa vo svojom veku bála nadprirodzených príšeriek a že tentokrát som už natoľko zrelá, aby som si uvedomila rozdiel medzi fikciou a realitou....aj v noci.
Pozeranie hororu tento rok pripadlo na minulý týždeň.
Jeden pekný večer som si otvorila zložku "filmy" na počítači. Mala som tam už pár krvavých kandidátov, pretože moje telo akoby podvedome cítilo, že sa blíži hororová perióda, si ich pár pred časom zaobstaralo. (teda na správnom mieste stlačilo F5, ó, veľký zväz autorských práv, nebrýzgaj na mňa, ja som len malá ryba...)
Zrak mi padol na Nenávisť, chytro prečítam synopsiu na IMDB. Klasika, to ma teší. Otvorím prehrávač, kontrola tituliek, keď tu zrazu z obrazovky na mňa čumí mŕtve dievčatko vysiace z chladničky... Nie, tak to je moc... Shift+Del...
Ešte ich takýmto systémom prejdem pár, až sa napokon rozhodnem pre Saw. Už podľa kachličiek som mala vedieť, že toto dobré NEBUDE. A že sa budem zase báť.
Záverečné titulky (chvalabohu) a ja som pomerne zdatne rozklepaná. Idem to trochu rozdýchať na chodbu. Desí ma každý šuch... Som vďačná, že z desivého tieňa sa vykľul len sused s toaleťákom v ruke... Umývanie zubov je adrenalínový zážitok. A pomaly sa blíži to, čoho sa bojím najviac, a síce momentu, kedy budem nútená zhasiť aj posledné svetielko a akože spať...
"Prečo? Ach, prečo som sa na to zase dívala?", ležím bez pohybu v mojej postieľke, v mojej izbičke, ani nedýcham. Rada by som sa prehodila na druhý bok, veď na tomto to už nebezpečne vyzerá na preležaniny, ale nemôžem. Čo keď tam stojí ten chlapík, čo si pílkou odrezáva nohu...
Som opäť o pol roka staršia, ale múdrejšia ee...
