Vidím ich už z diaľky. Mladí ľudia na nástupišti s batohom značky Treksport na pleciach. Majú čosi nedefinovateľne slovenské v tvárach. Jednoducho to už poznám.
Obzerám spolucestujúcich a sama so sebou hrám takú malú hru. Zaraďujem ľudí do škatuliek. Hádam fakultu, mesto, internát...
"Tak toto je medička, za to dám ruku do ohňa. Z Košíc. Prvý ročník. Jižák..."
"Tamtí dvaja sú bez debát informatici. Matfyz? NIe z ich konverzácie zachytím čosi o ultrarýchlej internetovej strahovskej sieti. Takže technici."
Udivuje ma, ako veľmi sme si všetci podobní. Sedím v kupé s dievčatami z ekonomickej. Vedú rozhovor, do ktorého by som sa mohla z fleku zapojiť.
Slovenskí študenti v Prahe. Tak veľmi zatracovaní a obdivovaní zároveň. Ale my držíme. Čo iné nám vlastne zostáva?
Veď hej, zaberáme miesta na intrákoch a na školách. Vraj vytvárame nepreniknuteľné slovenské skupinky. Keď sa nad tým zamyslím, vlastne fakt väčšinu mojich aj v Prahe nadobudnutých kamarátov tvoria Slováci. Ale že by sme boli nepreniknuteľné bratstvo, cudzincov odbíjajúce rýchlou slovenčinou, ktorej nemajú šancu rozumieť?
Vraj neznášame Čechov a to my sme sa chceli odtrhnúť. Počúvam z každej strany. Ale otvorte oči milí spolužiaci. Pozrite sa na to množstvo zmiešaných párov, čo mi kvitnú priam pred očami v klube Hvězda. Keby sme vás tak neznášali, tak by to asi tak nebolo. A pokiaľ ma moje historické znalosti neklamú, referendum o delení republiky sa nikdy neuskutočnilo a aj keby, vraj by rozdelenie nikdy neprešlo. A ja som bola vlastne aj tak vtedy príliš malá na hlasovanie v referende.
Vraj silou-mocou hovoríme len po slovensky. Ako je to možné, keď aj Arabi sa dokázali za tie roky naučiť po česky?
Vraj przíme češtinu. Náš slovenský prízvuk je strašný. "Radšej hovorte po slovensky", odkazuje nám tá druhá strana.
Ale sme to my - tá grupa, ktorá zpamäti vymenuje "Praha, Kolín, Pardubice, Česká Třebová, Olomouc, Hranice na Moravě, Ostrava, Ostrava, Těšín, Čadca, Žilina, Mikuláš, Poprad, Kysak, Košice."
A sme to tiež my, možno trošku sklamaní, ale stále sa utešujúci prestížou Karlovky. My, čo nás všade chvália, akí sme my Slováci šikovní. Ale my vieme svoje. Pri tom počte sa nájdu aj šikovní aj tí pomenej.
My, večne Čechmi ľutovaní, lebo vidíme naše rodiny len pár krát do roka, my, čo zborovo na hraniciach meníme simkarty.
