Milujem nárečia

Zároveň nechápem zarytých puristov. Veď práve nárečia mi pripadajú často skutočnejšie a úprimnejšie ako spisovný jazyk. Je pravda, že niekedy nárečie proste nemá miesto, ale aj tak je to proste okúzľujúce.

Pred nedávnom sme s priateľom boli na "svadobnej chate" našej kamarátky, ktorá si brala východniara s veľkým V. Jej nastávajúci tam mal pochopiteľne kopec priateľov a ja som sa nesmierne tešila...:-)

Najlepšie na tom bolo, že sme z akýchsi podivných dôvodov, pôsobili na týchto ľudí veľmi dôveryhodne a postupne sa nám každý zveril so svojimi boľačkami. Dodnes nemôžem zabudnúť na Andera a Kaču, ktorí si kúpili sviňu.
"Mama nechcela totu šviňu, ale Kača prišla a hutorela, že chce šviňu. Ta som ju kupil. Za 200 korun od cigana v karčme. A dneska, tota šviňa 200 kilo ma. A kuše! Kača sa jej boji...."

Podobne sa vytešujem z kamarátky Marty, ktorá je z Trnavy. Ona totiž nie je Martička, ale MatYčka. A všetko je náramne tvrdé a veľmi pekné. Žiaden jej výrok sa mi ale zrejme nepodarí napísať, lebo ten špecifický prízvuk je proste graficky nevyjadriteľný.

Podobne ako východniari, sú tu v Prahe jednoducho nezameniteľní Ostraváci. Majú totiž "kratke zobaky" . Na môjho priateľa pôsobia dokonca Ostaváci, tak intenzívne, že pri rozhovore s nimi, začne mimovoľne hovoriť po ostravsky dokonca tak vierohodne, že sa mu pár krát stalo, že sa ho pýtali,z ktorej časti Ostravy pochádza.


To len kamarátka z Banskej Bystrice sa chváli svojou čistou slovenčinou. Ale ja pravdupovediac nechápem, čo už je len na čistej slovenčine také zaujímavé. Veď tú máme všetci... plus niečo navyše. Niekto okúzľujúci prízkvuk, niekto neustále sa opakujúci výraz s chybným tvaroslovím, iný nezvláda niektoré rody a podobne.

Internát je dokonalým miestom na skúmanie nárečí. Človek, ak má šťastie, objaví ľudí z tak špecifických miest ako Zamagurie, Záhorie či Spiš. No jedna radosť!

Treba len chodiť s napnutými ušami:-)