V prvom ročníku som sa s nesmiernou vervou pustila do štúdia. Konečne som bola na škole, kde som sa mohla učiť len to, čo som skutočne chcela. Žiadne číselká, vzorčeky ani latinské návzy bičíkovcov nehrozili, a preto som si bola istá, že budem skvelá. Po prvých štyroch výborných, som už videla odkvapnúť slzu dojatia z tváre mojej starej mamy, keď slávnostne oblečená v Karoline preberám červený tubus...
No prišla prvá súborná skúška, kedy som odviedla solídny výkon z prvých dvoch predmetov, no na treťom ma podusil šťúply asi devedesiatročný profesor, ktorý zjavne viedol spor s iným mladším profesorom o to, ktorá z dvoch učebníc má byť doporučeným materiálom. Keďže učebnica napísaná mladším profesorom bola značne čitateľnejšia, učila som sa z nej, čo môj skúšajúci ihneď odhalil. (Myslela som, že sa to nedá). Do konca mojej bolestivej odpovede, ma na ten správny materiál odkázal asi stokrát. I prvá troječka letela do môjho panenského indexu a ja som si uvedomila, že moje známky možno tak úplne nebudú len v mojich rukách.
Naviac, druhý ročník bol koncipovaný tak zle, že sme sa učili všetko, len nie to, čo sme prišli študovať, čo spôsobilo, že moja verva z úžasnej školy pre mňa ako stvorenej pomaly ale isto ochladla a heslo: "Hlavne dostať jedničky" bolo nahradené heslom: "Hlavne, že to mám".
Skúšky som robila na prvý pokus, na prvý termín, čo ma tešilo a mierne odlišovalo od ešte viac demotivovaného davu ostatných študentov. Bola som na seba stále pomerne pyšná, neuvedomujúc si, že som iba jednooká medzi slepými.
Verím, že podobný osud malo mnoho iných študentov. Vďaka značne neobjektívnemu systému na našich vysokých školách stále prevládajúcich ústnych skúšok a vďaka neexistencii ničoho, čo by človeka motivovalo prekročiť vlastný tieň priemerných výsledkov, sa nemožno čudovať tomu, že prevláda názor, že známky nie sú dôležité.
To všetko však iba do chvíle, kedy sa študent, ktorému nejde len o titul prebudí a zistí, že by napríklad rád získal tú úžasnú stáž v Luxemburgu, ktorá mu otvára dvere k tomu, čo vždy chcel robiť. Prichádza prvé precitnutie, kedy našinec zisťuje, že v krajinách západnejšie od tej našej sú známky vnímané ako objektívny odraz dlhodobej práce študenta. Že sú minimálne tak dôležité ako všetky mimoškolské aktivity, ktoré on považoval za dôležitejšie a venoval sa im na úkor školy...
Paradoxne sa dostáva do ošemetnej situácie. Ako vysvetliť tým, na ktorých teraz záleží, že zlá známka z dôležitého predmetu je len nepríjemná zhoda náhod?
Podobne ako kamarátka, ktorá sa na zahraničnej univerzite chcela dostať do tímu, ktrorý mal súťažiť na simulovanom súdnom procese. Profesor neveriacky krútil hlavou nad jej dvojkou z medzinárodného práva, ktorú dostala na domovskej univerzite. Sám ju učil a i preto sa divil. Jej v tú chvíľu prebehlo hlavou ako si na skúške pomýlila rok založenia Rady Európy s počtom jej členov (rok založenia 1949, počet členov 46). Ja som sa musela smiať, pretože z medzinárodného práva mám tiež dvojku. K svojej dvojke som prišla tak, že som bola preskúšaná v poslednej dvojici. Na konci odpovede neskoro popoludní sa nás profesor pýtal ako by sme ohodnotili svoje odpovede. Ja, značne unavená a vystresovaná z dlhého čakania, som hlesla: "Za dva?". Profesor povedal, že nám síce chcel dať jednotky, ale ako myslíme... (Kolegyňa, s ktorou sme boli skúšané sa na mňa dodnes hnevá.)
Podobných historiek by sa našlo... Naše vysoké školy sa dokončiť dajú. A veď modrý diplom je tiež pekný... Aspoň do chvíle, kedy sa nezačnete noc čo noc budiť s výkrikom "Ivy League " na perách. A na Fulbrightove štipednium hold musíte mať priemer do 1,3. A poviem vám to mrazenie, keď vám americká firma odpíše, že vaše resumé je krásne, len dodajte ešte známky z vysokej...
