Najprv by som rada zodpovedala otázku, že prečo vlastne... Prípadní verní čitatelia vedia, že nie som práve opätkový typ, ba priam dokonca až odporca programových skracovačov achyloviek.
Tak prečo teda? A ako som sa k nim vôbec dostala?
Keď ja ani neviem. Vlastníctvo tých topánok si vysvetľujem dvojako.
Za Á. Môže to byť náhlym pominutím zmyslov v jedno sobotné dopoludnie u Baťu a dokonalou psychologickou manipuláciou mojej osoby mojou mamkou, ktorá dlhodobo pracuje na mojom zoženšťovaní.
Alebo za Bé, to môže byť tým, že niekde v kútiku duše som si priala to vyskúšať. Proste ísť si len tak po ulici a mať vysoké topánky (v prípade tých mojich je slovo vysoké predsa len prisilné, povedzme vyššie). A možno si moje alterego vravelo, že by som si na to mala zvyknúť. Veď moje štúdium ma priam predurčuje k tomu, aby som chodila snaď aj na squash elegantne.
No nech to bolo akokoľvek, zrazu som sa zoči voči ocitla botičkám na opätku s mašličkou. Asi dva týždne sme na seba len tak podozrievavo hľadeli, až raz (asi už po tisícej mailovej otázke mojej mamičky, či som už mala obuté tie nové topánky, ako by to bolo to najdôležitejšie na svete) som ich ráno jednoducho vytiahla zo skrinky, zamávala rozkopaným nájkáčom a natiahla ich na nohy. Môj prvý kompletne strávený deň sa opätkoch sa začal. (Stužková sa rátať nemôže.)
Ako obvykle sme s Igim držiac sa ruky vybehli na autobus. "Ono to nejako klope", skonštatoval Igi. "Sakra! Myslíš, že to tak klopú všetky topánky na opätku alebo len tieto", žiadala som ho o súčinnosť. "Asi všetky. Len toto nám príde divné, lebo sme ešte neboli tak blízko pri zdroji", utešoval ma Igor.
Menší problém nastal pri prekračovaní koľajníc cestou k autobusovej zastávke. Zrazu som pochopila, prečo spolubývajúca chodí na bus, ktorý nám stojí síce pred domom, ale ide o 10 minút dlhšie.
Celú cestu do práce a vlastne celý deň som strávila čumením na ženské topánky, robením si štatistík, že ktorá klope tak nemožne ako ja a že koľko ženských vlastne opätky nosí.
Výsledky pozorovania sú skutočne zaujímavé. Klope máloktorá. A opätky ich nenosí tak veľa ako som si sprvu myslela. A veď prečo by to aj robili. Človek je odrazu strašne pomalý, nemôže bežať dole eskalátorom, musí dávať bacha, aby mu botička nezostala zaseknutá medzi dvoma dlažobnými kockami a bolí to. Nech mi nik nevraví, že sa dá ma to zvyknúť! Na takú neprirodzenú polohu chodidla si človek môže zvyknúť len za cenu totálnej deformácie achyloviek, lýtkových svalov, chrbtice a psychiky.
No a naša recepčná si ma kvôli tomu klopaniu skoro pomýlila z nejakou slečnou s poisťovne. Síce som si celkom užívala ten pohľad "takmer z vtáčej perspektívy", ale to klopanie ma skoro zabilo. Môj slovník nápadne pripomínal mäsiara, rozhodne nie tú slečnu z poisťovne.
Večer v krčme s Igiho spolužiakmi na mňa chalani pozerali akože "jasné to je tá Igorova právnička". Môjmu "pipi imidžu" nepomohol ani skonzumovaný nakladaný hermelín a vysoký počet veľkých pív. Pod stolom som si tých diablov tajne vyzula a nahmatala zdatne opuchnuté nohy.
Večer som na nich v chodbičke ešte dlho hľadela a bolo mi jasné, že môžem urobiť len dve veci.
Za Á, obuť si ich zajtra zas, pozajtra zas a časom si zvyknúť na to pos****é klopanie a opuchnuté nohy. A stať sa žabkou na opätku.
Alebo za Bé, založiť ich do najzadnejšej poličky a zajtra dopriať mojim nohám rozkopané najkáče.
Chvíľka napätia... Čo urobím....? He v tú chvíľu mi to bolo jasné.
Kašlem na to. Zakladám tie boty do najzadnejšej poličky a Igimu slávnostným hlasom deklarujem, že nikdy, nikdy(!) nebudem opätková pipka! Že na to kašlem! A s hrdosťou sa zaraďujem medzi baby, ktoré opätky nikdy nenosia, šialenou rýchlosťou dobiehajú na metro, smejú sa na vulgárnych vtipoch a môžu skákať na koncertoch alternatívnej hudby.
Igi sa veselo usmieva a víta ma späť.
