Do Leuven som dorazila 13. septembra a s býčou zúrivosťou som sa vrhla na vybavovanie potrebných formalít. Všetko šlo hladko ako po masle, až som sa takmer začala opájať sladkým pocitom západniarskej organizačnej dokonalosti...
Vytriezvela som. V banke.
Z niekoľkých pragmatických dôvodov som sa rozhodla otvoriť si bankový účet, priamo tu v mojom dočasom pôsobisku, v Leuven. Premýšľala som, ktorej z lákavých inštitúcií zverím moje skromné bohatstvo v podobe polročného štipendia. Napokon som sa pod tlakom okolností (k účtu dávali USB kľúč a ja som ten svoj zabudla doma), rozhodla pre banku ING.
Po dokonalom preštudovaní relevantných pasáží brožúrky Living in Leuven, som vybavená všetkým potrebnými dokladmi vstúpila do blízkej pobočky. Usmiala som sa na pani, vysvetlila o čo ide a podala jej všetky vyžadované dokumenty. Pani najprv na 10 minút zmizla kopírovať už spomínané potrebné papiere. Následne sa vrátila a začala čosi vyťukávať do počítača. Počas tohto procesu niekoľkokrát vybehla z kancelárie a ja i napriek neznalosti miestneho jazyka, som vyrozumela, že potrebnú počítačovú aplikáciu príliš neovláda.
Po približne polhodine, ktorú som strávila prevažne "čumením do blba" sa ma pani banková úradníčka opýtala na moje belgické telefónne číslo a e-mailovú adresu. Všetko si starostlivo zaznamela, aby ešte posledný krát z officu vybehla a o malú chvíľu mi oznámila, že u nich na pobočke mi účet otvoriť nemôže a že musím zájsť na hlavnú pobočku do centra.
Zavzdychla som si a pobrala som sa do mesta.
V centrálnej pobočke som sa "do rúk" dostala trošku zvláštnemu týpkovi. Nechcela som mu krivdiť a robiť predčasné úsudky, nuž som myšlienky na jeho nekompetentnosť zahnala. Opäť som mu podala všetky potrebné dokumenty. Opäť ich 10 minút niekde fotil. Opäť som mu nadiktovala číslo a email a on opäť vybiehal z kancelárie sa pýtať kolegov, čo a ako. Keď som mu povedala, že mi odmietli otvoriť účet v inej pobočke, zatváril sa prekvapene.
Po 30 minútach som mala účet otvorený. IBAN a SWIFT kód som mala dostať o 2, kartu o 10 a USB kľúč o 14 dní.
Na jedenásty deň som sa cestou zo školy stavila v banke po kartu. Po všemožnom hľadaní sa mi ospravedlnili, že zajtra určite bude.
Keďže som na nich nechcela tlačiť a sebe spôsobovať zbytočné rozčuľovanie, do banky som si po kartu prišla až o ďalšie 4 dni. To sme tam išli spoločne s kamarátkou, ktorá si účet otvárala len minulý týždeň.
Opäť sa začalo všemožné hľadanie. Kamoška kartu dostala, ja však zase nie. Banková úradníčka mi oznámila, že s niektorými kartami sú problémy... A že keby som im bola bývala nadiktovala telefónne číslo, určite by mi boli dali vedieť, že karta ešte nie je...
Oznámila som jej, že moje kontakty určite majú, na čo ona pozrela do systému a odpovedala, že nie. Bola som si istá, že klame.
Nafasovala som akúsi pochybne vyzerajúcu dočasnú kartu, ktorou, keď platím v obchode, predavači povedia vždy rovnakú holandskú frázu...
Keď karta bude, vraj ma budú kontaktovať.
"Dobre" vravím si, "tak nech dajú aspoň to úsebéčko". Podľa slov úradníčky, to tiež ešte nemajú, ale dajú mi vedieť telefonicky alebo e-mailom, keď príde...
Dnes je chvalabohu 8. októbra. Účet som si otvárala 15. septembra. Zatiaľ mi nik z ING ani nevolal, ba ani nemailoval.
Spomínanej kámoške prišla otvorená obálka s údajmi na ING Phone Banking.
Ďalšia kámoška sa snaží už tretí týždeň stretnúť sa zo svojou osobnou bankárkou z Fortis Bank, ktorá však nikdy nemá čas. (A to sme jej závideli, že ING osobných bankárov nedáva.)
Nuž po týchto udalostiach nemám síce bankovú kartu ani sľubovaný USB kľúč, ale akosi mi je na srdci ľahšie a Slovensko mi je opäť kúsok milšie. (Tam to šlo v banke jedna radosť.)
;-)
