Je pondelok večer. Odpadla nám škola. O siedmej máme salsu. Máme strašne veľa času. Až mi je to divnô. Boli sme na pizzu u Arabov a teraz čumíme do kníhkupectva. O malú chvíľu ma bejbi ťahá dnu. O ďalšiu malú chvíľu ja ťahám jeho od regálu s matematickými knižkami smerom k paperbackovým fantasy knižkám. Tie milujem. Priam fetišisticky si "číslo 5 žije štýlom" prelistujem Narniu. Zverujem sa bejbimu, že mám chuť zainvestovať. Bejbi mi pripomína, že som pôvodne chcela investovať do trestného práva. S ľútostivým povzdychom konštatujem, že aj tak neviem takto z fleku pin od tej novej karty a Narniu ukladám späť. Spať. Zatiaľ.
∞
Je štvrtok večer. "Ach, tá jeseň," opäť vzdychám. Som u Baši a u Miša. Aj oni si zavzdychajú. Nie tak konkrétne na to prekliate ročné obdobie, ale len tak od priskorej tmy. Priam sa mi derie na jazyk tá vetička. "Mám podzimní depku." A je to von. "Som ako Irma. Irma z toho českého filmu. No ako sa volá?" Nevedia. "Pes Kozmos. A Muchow tam hral toho gaya a potom sa zamiloval do Wilhelmovej." Stále nevedia. "A bol taký strašne chutný. A Irmu hrala Katka Winterová. Na natáčaní sa zoznámila s Muchowom a začala s ním spievať v Extáze," ťukám nohou od nedočkavosti o písací stolík. "V extáze?", Mišo ožije. "No hej, v Extáze svätej Terezy," úškrn mi prebehne tvárou. Nasleduje pár ťukov do počítača a vieme to. "Bol to film Šeptej." Jáááj Šeptej! Ten film milujem. To bola ešte "Samotárska éra". Zlatá éra novodobého českého filmu. Žiadne Štěstí ani Duše jako kaviár. Strasie ma.
∞
Je každý deň večer. Ja a bejbi ležíme na posteli. Aby som vás nezavádzala, pripúšťam, že posteľ to tak úplne nie je, len dva matrace zakúpené v istom nemenovanom švédskom nábytkárskom koncerne:-) Z reprákov, ktoré v poslednej dobe trochu šumia sa rynie tento týždeň už asi po milióntykrát Norah Jones. Mne sa páči Sunriiiise, sunriiiise, bejbimu úúúúú úúúú. Bejbi tvrdí, že sme v Paríži na jar a kupujeme si croissanty na Montmartri. "Ale houby. Sme predsa v Thajsku. V chatrčke na pláži. Práve sme sa zobudili a ja otváram prútené okenice." No a sunrise. "Ach slniečko, slniečko, kdekoľvek si... I miss you." Dám si hlt z piva.
∞
Je streda neskoro v noci. Dočítala som poslednú stranu z Eragona. Do očí sa mi tisnú slzy. Neviem či šťastia alebo smútku. Taký ten pocit ako keď sa zamilujete. Máte chuť plakať a vískať zároveň. A s nehou hľadíte na obal knižky. Ten pocit, že je to trilógia, ktorej posledná časť ešte neuzrela svetlo sveta, ma zabíja a z dvojky ešte nevyšiel paperback. A hardback nemôžem. Musím šetriť na to trestné právo. Bejbi sa ma pýta, či ten modrý drak na obale je Eragon. Ťukám si po čele. "Nie, to je Saphira," odpovedám zasnene. "Taká strašne dobrá dračica."
∞
Je dnes ráno. Odťahujem žalúzie. Praha - "Hobitín" je v hmle. Ako každé ráno. V hlave rekapitulujem, čo všetko si nesmiem zabudnúť. Bejbi ešte chrní. Tak milo s pootvorenou papuľkou. Stačí mu vstať tak 5 minút pred odchodom. To ma štve, ja potrebujem niekoľkonásobne viac času.
A potom mi to zrazu svitne. "Veď ja sa cítim dnes akosi podorzrivo normálne. Už mi tá jeseň až tak nevadí!" Asi si začínam zvykať. Či čo.
∞
