Vedela som, že piercing je ten vhodný prostriedok, lenže som čoskoro narazila, podobne ako mnoho mladých, hľadajúcich sa ľudí, na pomerne jednoznačný odpor rodičov.
Nuž celá realizácia tohto môjho odlišovacieho projektu musela byť odsunutá až do doby...(hľadám správne slovo, ale čo tam po tom...) keď som konečne mohla vypadnúť z domu. Teda vysoká škola. To už som sa pomaly ale isto vzďaľovala tínedžerskému veku, ale stále som mala pocit, že je pre mňa to pravé "ořechové"!
Nasledovalo náročné obdobie hľadania toho najvhodnejšieho miesta pre umiestnenie "malého zázraku". Spočiatku som bola uveličená z piercingu v obočí, ale potom som si na internete prečítala pár nechutných článkov, až som dospela k rozhodnutiu dať si to pod spodnú peru.
Prišlo obdobie odhodlávania sa, ktoré, priznám sa, trvalo takmer 2 roky. (Som srab a mám neprekonateľný strach z ihiel a podobných inštrumentov - len pre vysvetlenie) Až raz som sa naozaj ocitla v kresle piercingového štúdia, nechty zaborené najhlbšie ako to len šlo, oči zatvorené počas celej procedúry, dredatý týpek skláňajúci sa nadomnou hovoriaci niečo v zmysle: " Tak kam to jako slečno chcete fláknout?"
Prežila som to a v najbližšej hodine som si hrdo niesla moju ozdobenú bradu. Bolo to fajn obdobie. Síce sa nič podstatné v mojom živote nezmenilo ako som to povedome trochu očakávala, ale zlé to veru nebolo.
Presunieme sa o dva roky ďalej. Vynecháme hysterické výkriky mojej mamičky typu: " Vyber si tú šrúbu preboha z ksichtu, veď už nie si puberťáčka" a trochu rezignovanejšie otcove otázky: " To čo máš v tej brade? "
Piercing už totiž nenosím. A tuším je to definitívne, aj keď som seba aj svoje okolie presviedčala o tom, že si ho tam nasadím späť len čo sa vrátim z pohovoru do advokátskej kancelárie.
Mám pocit, že mi prestal chýbať, že už ho vôbec nepotrebujem. Že fakt nemusím takouto formou hlásať každému, kto sa mi pozrie do tváre, že som tá "nekomerčná". Že mi je to vlastne úplne jedno čo si o mne nejakí alternatívci, ba aj komerčáci myslia. Že mi vlastne záleží na názore len pár ľudí, ktorí ma posudzujú na základe iných vecí ako výzoru a že je to vlastne veľmi fajn. Pretože svet nie je iba čierny alebo biely. Piercingom som sa vlastne prihlásila k jednej farbe, aj keď farieb je strašná kopa a každý otieň je jedinečný.
Ale, pssst! Cool kamošom som nahovorila, že to preto, lebo "nechcem byť otrokom nejakého absurdného šperku":-)
