(Príliš) veľké očakávania

Priatelia sú totiž zváštne tvory. Verím v ich esenciálnu dôležitosť a zároveň ma fascinuje ako prílušník chladného pretechnizovaného druhu homo sapiens 21. storočia dokáže bez priateľov strádať.

Zároveň som bola donútená pár vecí sa naučiť, priam sa nabifľovať, naučiť sa mechanicky naspamäť ako vybrané slová a každý deň si ich nezabunúť zopakovať. So slzami na krajíčku a z donútenia...

Ako je možné, že so starnutím ľudí sa tak veľmi menia ich priateľstvá. S každým krokom smerom k tomu, čo nazývam "byť veľkým" zisťujem, že pre svojich priateľov nie som zďaleka tak dôležitá ako som si myslela. A pomaly sa to učím chápať. V zozname dôležitosti som sa ocitla na zadných priečkach. Je toľko iných vecí, ktoré majú prednosť.

Prečo je čoraz ťažšie nájsť jedného človeka, s ktorým sa budeme načúvať nad fľašou chardonnay, keď to najviac potrebujem.

Chcem len niečo dať a možno aj prijať, ale to nie je podmienkou. Čo ale v situácií, keď nik nemá záujem?

Dala som šancu. Druhú, tretiu, pätnástu. Ale čo vo chvíli, kedy už na šesťnástu nemám síl? Zatnem zuby a poviem si, že ostanú tí, ktorí za to stoja. Ale čo budem robiť, keď nezostane nik.

Má to byť tak, že človek si nájde partnera a ostane obklopený ľuďmi, ktorí kedysi boli priateľmi, ale z predošlého vzťahu ostalo len akési torzo riadiace sa heslom: "Nechoď príliš blízko a podľa možnosti ani príliš často".

Aj keď sa všetci vrátane mňa zmenia. Schudnú, stučnejú, nájdu si prácu, skončia alebo nedokončia školu, nájdu si lásky, zmenia štýl obliekania a vravy, nechajú sa potetovať, odsťahujú sa na druhý koniec sveta či len mesta...

Aj tak chcem (potrebujem) veriť , že priatelia ešte nevymreli.