Slováčka

Mrzne až praští pod čižmami a ja si cválam Nábrežím. Na lešení štyri poschodia nado mnou fajčí robotník a natešene kričí: "Sluníčko!" Ja mám chuť sa pripojiť a zakričať: "Hurááá!" Bohužiaľ v mojich dvadsiatich dvoch rokoch došla moja socializácia tak ďaleko, že to neurobím, len sa pousmejem a rukou si zacláňam oči, keď sa dívam na toho veselého týpka tam hore. Pri pohľade nadol zazriem partičku chalanov. Moja prvá myšlienka je: "Vychodňare". Tak neviem či je to len inštinkt, ktorý môže mať len východniar, keď vidí iného neznámeho východniara alebo to bola proste len náhoda. Chalani ma zastavia a po česky (akýkoľvek čítajúci Česi mi musia odpustiť, že tento "prejav" som nazvala češtinou, ale ono to chcelo byť čeština) sa ma pýtajú na cestu k Rudolfinu. "Chlapci furt rovno po tejto strane a o päť minút ste tam.", odpovedám rýdzou (ok možno len trošíčku východniarskou) slovenčinou. Chalani sa zjavne tešia tomu, že našli v tomto "veľkomeste" spriaznenú dušu a hneď na mňa s vervou: "Ty si Slováčka?". "Hm, hej som SLOVENKA" odpovedám s dôrazom na isté kritické slovo. "Hehe, čo? To ako ten časopis?" rehocú sa. Zjavne som ich veľmi rozveselila v tomto mrazivom dni.