Som chorá... Napriek mojej echinaceovej obsesii som už piaty (!!!) deň chorá. Alebo to môžme nazvať piaty deň v hnilobe alebo piaty deň v chujave alebo "to je vlastne úplne jedno".
A propos. Echinacea. Už dlho uctievam túto bylinku. Verím, že ma zbaví akejkoľvek pliagy. Stačí, že v dobe, keď na vás tzv. "niečolezie" si aplikujete každú hodinu 20 kvapiek. V návode sa dočítate niečo o dávkovaní 3x denne, ale ja vám tu v súkromí môjho blogbrlohu vravím, že treba oveľa viac. Navyše vám to spraví náladičku (však oni tie kvapky aj majú slušné percento alkoholu) a dodá kvantá energie.
Uznávam, že na vás mojou obsesívnou vierou v liečebné schopnosti tejto buriny asi veľmi dojem neurobím, pokiaľ nevýjdem na svetlo božie s tým, že prečo som teda chorá, keď mám ruke taký liečiteľský arzenál...
No veď. Ja som sa už zobudila chorá. Pred piatimi dňami. Fáza "niečonamňalezie" sa nekonala. A nepomohlo ani vyslopanie celej flaštičky echi (ako familiárne sama pred sebou nazývam echinaceu).
Keď som si v to pamätné ráno uvedomila, že fakt som chorá, so mnou najprv strašne lomcoval môj workoholizmus. Zdalo sa mi nepredstaviteľné, že firma, kde pracujem, môže deň mojej absencie prežiť bez toho, aby sa dostala do úpadku. Ale pozrime sa na moje zúfalé volanie, že "asi dnes neprídem" nikto nereagoval hystericky, ba dokonca ani rozladene, normálne sa mi dostalo len prachobyčajného "dobre"... "Však dobre vy... Neviete aký poklad máte!", vravela som si v duchu, to už sa hlásila horúčka...
Nastala teda veľká Hniloba (ako neskôr generácie a generácie označovali päť dní surfovania v posteli blogerky Kamelky).
Áno, Igi mi pred cestou do Sveta pritiahol k posteli laptop, nejaké učenie (haha, keď som chorá, no to by som musela byť trafená) a kýbel čaju.
Priatelia, ja som prečítala asi 5 000 blogov, 20 000 blogspotov, 150 000 krát som si skontrolovala poštu (počet emailov 2:-( ) obnovila som kontakty na ICQ a 6 hodín v kuse hrala Slide-a-lamu...
Spoločnosť mi v byte robila len značne poblednutá, pochudnutá spolubývajúca učiaca sa na zajtrajšie závrečné štátnice (na ktoré podľa najnovšej verzie nejde). Nemala príliš pochopenie pre môj psychotický stav, ba dokonca ani nechcela rozoberať spolu so mnou krízu identity človeka z Popradu (ono táto kríza vznikla po tom ako som si prečítala vichodňarske spoty Maruš Smekalovej a zistila som, že všetci si myslia o Popradčanoch, že sú východniari, ale my máme len prízvuk, nárečie až tak nevieme. Tak čo sme teda? Vychodňari alebo nič?)
V piatok večer však so mnou už tak intenzívne tzv. šarpalo (a predsa som východniarka!), že som jednoducho musela ísť von. Šli sme pozerať dokumentárny film o ceste kamošov za Ural. Podávala sa ruská vodka, boršč (na ten som sa ako vegetariánka iba pozrela) a celé pitoreskné stretnutie sa odohralo v jednej kôlni na Císařskom ostrove. Viete jak dobre mi to padlo. Zanedlho mi však začalo byť jasné, že to na druhý deň oľutujem a áno nemýlila som sa (vždy som tvrdila, že mám šiesty zmysel). Priedušky.
Takže Hniloba pokračuje. Všimli ste si niekedy, že použité papierové vreckovky okolo postele vyzerajú ako biele ružičky...
A nič, veru nič užitočné som počas tých piatich dní doma neurobila. Ešte vás aj týmto spotom otravujem. Ale toto nie je blogerska samovražda, toto je diagnóza hyperaktívnej blogerky po piatich dňoch Veľkej Hniloby.
(A zajtra do práce pôjdem, aj keby ma od recepcie chceli vykopať. Chytím sa výťahu a budem kričať. Ak priedušky dovolia...)
